V ére samostatného Slovenska dopadla naposledy pravica podobne zle vo voľbách roku 1994. S tým rozdielom, že Miklošova DS sa vtedy nedostala do parlamentu. Lenže napriek všetkému sa pravica čoskoro odrazila od dna. Jednak preto, že Mečiar robil krátkozrakú, extrémne pomstychtivú a násilnú politiku. Ale aj preto, že v jej radoch sa práve rodili nové politické talenty. Napríklad žoviálny a veľmi pracovitý tridsiatnik Dzurinda, ktorému vtedy nikto nepovedal inak než „Miki“.
V roku 2012 to s pravicou vyzerá podstatne horšie. Fico je Fico, ale nebude robiť chyby ako z reťaze utrhnutý Mečiar. A najmä, pravica nemá líderské kádre, ktoré by mohli nahradiť odchádzajúcu generáciu.
Začnime pri SDKÚ-DS. Dzurindov projekt sa po 12 rokoch života ocitol doslova v troskách. Strana moci, ktorá pokladala 15-percentné volebné výsledky za povinnú jazdu a tajne snívala o 20-percentných ziskoch, sa ocitla v depresii, ktorá nemá východisko.
Ešte sa nájdu takí, čo veria, že so Žitňanskou na čele to pôjde opäť hore. Možno pôjde – o jedno, dve percentá. Ale tým to zhaslo. Žitňanská profituje z aury, ktorú získala ako rázna ministerka spravodlivosti. V jej prospech hovorí aj to, že je veľmi ambiciózna a dokáže v strane tvrdo zakročiť voči opozícii – a nie je vylúčené, že ak bude treba, spraví poriadok aj s Dzurindom a jeho poslednými vernými.
Lenže dôležitejšie sú jej nevýhody, ktoré prevážia: Žitňanská nemá ani štipku tej ľudovej charizmy, vďaka ktorej Dzurindu kedysi nevolila len Bratislava či Košice. Svoju stranu nedokáže zburcovať a nezíska späť masy stratených voličov. Sama Žitňanská je na mítingoch celkom neistá a nie je presvedčivá ani pred kamerou v televíznych štúdiách. Okrem justície nemá širšie témy, bez ktorých nie je líder skutočným lídrom. Jej justičná aura bude ešte chvíľu fungovať. Ale potom sa ukáže, že SDKÚ má síce dobré odborné zázemie, ale nemá silnú osobnosť, ktorá by nadchla niekdajšie modré bašty.
Voľby dopadli katastrofálne aj pre KDH, ale je to katastrofa iného druhu než v prípade liberálnej pravice. Od vzniku samostatného Slovenska KDH neprekonalo 10-percentný zisk, ktorý dosiahol v roku 1994 vrcholne nepopulárny Ján Čarnogurský. Hoci KDH bolo v posledných dvoch mesiacoch dieťaťom šťasteny (predvolebná špina zázračne obišla ministra zdravotníctva Uhliarika, ktorého kuloáre prezývajú Pentliarik) a SDKÚ stratilo oproti roku 2006 dve tretiny voličov, KDH získalo len pár desatiniek percenta. Povedané inak, kresťanskí demokrati sa v najpriaznivejších okolnostiach dotkli svojho stropu – výsledkom je, že sa môžu dať naveky mumifikovať na svojej osmičke.
Navyše, v KDH sa začína ďalší boj, ktorý v radoch voličov len prehĺbi pocit dezilúzie. Ak Daniel Lipšic, víťaz krúžkov, na sneme vyzve Jána Figeľa, medzi funkcionármi naisto prehrá. Čo následne urobí Lipšic, je námetom na inú tému. KDH však bude ďalej stranou, pri ktorej si treba radšej zapchávať uši a zatvárať oči. Aby sme opäť nezačali plakať od smiechu, keď z úst najvyšších predstaviteľa zaznie slovné spojenie „líder pravice“.
SaS mala v týchto voľbách šťastie, že ju nezničil Kočner a zachránili konzervatívci. Oproti iným stranám na pravici má aj tú výhodu, že jej voliči sú s personálnym obsadením vcelku spokojní. Richard Sulík je síce svojský, ale stále prirodzený líder liberálov, toľko potrebný punc serióznosti dodáva strane zas jeho dvojka Krajcer. SaS teda nemá problém personálny, ale ideologický. Na jednej strane odstrašuje časť pravicových konzervatívcov, ktorým sa páči saskársky odpor voči eurovalom a Bruselu, ale nie jej morálny liberalizmus. Na druhej strane SaS odstrašuje aj nemalú časť mestských liberálov, ktorí majú radi marihuanu aj registrované partnerstvá, ale politická nekorektnosť (európska či rómska agenda) im skôr pripomína SNS light. Je v poriadku, ak si bude Sulík aj naďalej trvať na svojom. Ale jeho liberáli sa žiadnymi lídrami pravice nestanú, a to ani napriek znivočenej SDKÚ.
Iste, ešte je tu Igor Matovič. Ale túto kapitolu môžeme rýchlo uzavrieť. Napokon, Matovič už teraz oznámil, že sa nepokladá za súčasť pravice. Podľa všetkého chce byť aj naďalej iba zberňou protestných hlasov. Osobnostne zrejme ani nemá na viac, vidí sa ako tribún ľudu, ktorého najvyšším programovým tromfom je detektor lži.
Takže tak, milá slovenská pravica. Tou najväčšou katastrofou pre teba neboli tieto voľby. Budú ňou najbližšie roky.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.