Deň pred voľbami si ešte zhrňme tri vládne varianty, ktoré môžu vzniknúť z povolebného usporiadania.
1. Smer bude mať väčšinu v parlamente. Nie je čo riešiť, prichádzajú červené zajtrajšky.
2. Koalícia Smeru s KDH, červeno-biela. Ďalší pomerne pravdepodobný variant, v ktorom bude sila KDH závisieť nielen od volebného zisku (bude stáť oproti 40 percentnému obrovi 8-percentný trpaslík alebo 11 percentný bonsaj?), ale aj od skladby nového parlamentu. Ak totiž do parlamentu prelezie aj SNS, Robert Fico si užije skvelú vyjednávaciu pozíciu –bude vábiť KDH a súčasne ho strašiť, že je tu aj radodajná SNS. KDH tak bude nútené ustupovať viac než by chcelo. Ale naopak, ak v parlamente vznikne tesná stredopravá väčšina s Matovičom, na koni bude v povolebných vyjednávaniach KDH – čo obra Fica donúti trochu skloniť hlavu.
3. Stredopravá vláda s Matovičom. Existuje vôbec šanca na vládu s takouto podporou? Autor týchto riadkov už napísal, že Matovičove rozbitie kandidátky bolo možno rozhodujúcim okamihom predvolebnej kampane. Zbavil sa tým viacerých ľudí, ktorí by sa zrejme dostali do parlamentu a boli by dôveryhodnými a predvídateľnými partnermi. Komu sa však bude chcieť po voľbách vládnuť s nevypočitateľným dobrodruhom? „Päťzlepenec“ s detektorom Matovičom je iste stále teoreticky reálny. Ale to by sa musela v jeho poslaneckom klube vyskytnúť veľká väčšina ľudí, ktorá by bola celkom nezávislá od Matoviča a mala pocit zodpovednosti za krajinu. Nie je to už príliš veľa „ak“?
KDH si teda nezaslúži večné prekliatie, pokiaľ sa v tejto konštelácii rozhodne pre vládu so Smerom. Prirodzene, veľa kádehákov, najmä tých z rodu funkcionárskeho, to nebude pokladať za obeť krajine, ale za vysnívanú istotu dlhodobých, teplých miestečok. To je však iný príbeh.
Podstatnou je iná otázka: začne sa Robert Fico vďaka vláde s KDH konečne správať ako zodpovedný štátnik? Môj kolega sa nádejá, že táto zostava môže spraviť zásadné zmeny v justícii a na prokuratúre. V tomto som skôr skeptický, tou najzásadnejšou zmenou bude zrejme samotný fakt, že Štefan Harabin na Najvyššom súde v roku 2014 skončí.
Úspešnosť vlády Smeru a KDH sa však celkovo bude merať niečím iným než reformami justície.
"It's the economy, stupid" – preslávená fráza z Clintonovej kampane 90. rokov bude jednoducho najbližšie štyri roky dominovať. Lenže čím a kým prispeje KDH do hospodárskej politiky vlády Roberta Fica? Anton Marcinčin, najlepší ekonóm KDH, najskôr pre vlastný nezáujem skončil v straníckej politike, teraz končí aj ako poslanec. Kresťanskí demokrati tak opäť nemajú svojho Mikloša. Zvyšní ekonómovia hnutia sú buď ľahké váhy alebo málo skúsení mladíci. Takže keď bude na najbližšej koaličnej rade mávať Kažimír so svojimi grafmi, kádeháci sa ani nezasmejú, lebo nepochopia.
Otázkou teda nie je to, nakoľko bude KDH schopné korigovať ekonomickú politiku novej vlády, ale nakoľko sa Robert Fico zmení oproti minulosti. Fico dosiaľ nerobil politiku pre dobro krajiny, ale pre domnelé dobro svojich voličov. Prvé dva roky svojej vlády, pri 10-percentnom raste HDP, to ešte nebol vážny problém. Potom však dorazila kríza a Fico s Počiatkom pustili dlh na voľnobeh.
Situácia na Slovensku a v Maďarsku sa nedajú porovnať, zato možno porovnať Fica s Orbánom. Obaja sú veľmi talentovaní politici, obaja sú chladne racionálni a kalkulujúci. No napriek tomu ich spája spoliehanie sa na pozemský zázrak: veria, že raz prestanú platiť ekonomické zákonitosti. Orbán sa pred voľbami v roku 2010 rovnako ako Fico dnes vyhýbal príliš populistickým sľubom a mnohí to vnímali ako znak toho, že pochopil nevyhnutnosť zásadných reforiem, len nimi nechce strašiť verejnosť. Keď sa však dostal k moci, ďalej živil v Maďaroch ilúziu, že okrem iného stačí špeciálne zdaniť veľké zahraničné firmy a pustiť sa (do vopred prehraných bitiek) s MMF a EÚ, a Maďarsko sa dostane z krízy von. Podľa očakávania sa všetko zhoršilo a Maďarsko je čoraz bližšie nad priepasťou.
Fico sa pred voľbami tiež vyhýba radikálnej populistickej rétorike, ale súčasne vo svojich voličoch takisto živí ilúziu, že krízou prekráčame, pokiaľ sa zdania banky, luxus, príjem bohatých a spustia sa veľké verejné investície. Hoci je zjavné, že budúce opatrenia sa budú musieť dotknúť vyššej, nižšej a ešte nižšej strednej triedy. Uvedomujú si to dokonca aj ekonómovia v Smere, ktorí predsa nie sú úplní hlupáci – Peter Kažimír dával po páde vlády v kuloároch najavo svoju frustráciu, že Radičovej vláda nedokončí niektoré reformy a Smer sa vráti späť v tom najhoršom čase. Napokon, svojimi - pred širšou verejnosťou utajenými názormi - mal aj taký Počiatek vždy bližšie k Miklošovi než k Ficovi.
Aký ekonomický smer teda určí Fico po voľbách? Bude naďalej iluzionistom, alebo v ňom nastane mitterandovský obrat? Keď sa stal Francois Mitterrand v roku 1981 prezidentom, zoštátnil banky a mnohé veľké podniky, znížil vek odchodu do dôchodku, skrátil pracovný čas a veril, že podporou štátnych investícií vyvolá ekonomický rast. Lenže všetko išlo dolu kopcom, a tak pod tlakom udalostí odštartoval tvrdé úsporné opatrenia a neskôr sa opäť začalo s privatizáciou predtým znárodneného priemyslu.
Slovensko je pod tlakom udalostí už tri-štyri roky a Fico sa stále tvári, že 1,5 miliardy eur zoženie útokom na kapitál a na bohatých. Viac než v nový pravicový zázrak, ktorý zrejme nemá šancu, treba radšej veriť, že Fico vo svojej druhej ére nevykročí smerom Orbána, ale poučeného Mitterranda.
A k tomu nech mu KDH pomáha.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.