Politika je vznešená vec. Mal som to šťastie a videl som to zblízka. Keď som kedysi pracoval pre niektorých našich politikov, spoznal som ľudí, ktorí mali moc a dokázali slúžiť. A to človeka poznačí.
Občas to bola chvíľa po mítingu, keď sa s ministrom lúčili jeho voliči a ja som v povetrí cítil dôveru. Ozajstnú dôveru. Roky budovanú a rokmi vyskúšanú. Bolo to také silné, že ešte dnes si ten pocit dokážem živo vybaviť.
Inokedy to bol pocit dobre vykonanej práce. Ten pocit hreje vždy, pri každej práci. Ale v politike to bolo niečo viac. Napríklad, keď jeden poslanec presadil zrušenie dane z dedičstva. Poviete si, maličkosť. Vlastne nejde ani o veľa peňazí. Ale keď to považujete za morálne a správne a v parlamente dosiahnete väčšinu, pocítite krásu politiky.
Podobných momentov som zažil veľa. V Bratislave, v Bruseli alebo v Považskej Bystrici.
Ja však tieto voľby nejdem voliť, takže k téme.
To, že nebudem voliť, neznamená, že by som rezignoval na politiku. To ani náhodou. To rozhodnutie považujem naopak za skrz-naskrz politické.
Moje rozhodnutie nesúvisí ani s problémom menšieho zla. Menšie zlo existuje a je len prejavom realizmu, ak dokážeme menšie a väčšie zlo rozlíšiť. Keby som vedel, že je dôležité voliť menšie zlo, tak ho volím a nesťažujem sa. Tento rok to tak však nie je.
Chvíľu som uvažoval, či by som nemal ísť voliť niekoho, kto mi je blízky. Ľudsky blízky. Len tak, potichu.
Najbližší mi je jeden človek, ktorý kandiduje za SDKÚ. Iný kamarát kandiduje za Obyčajných ľudí, iný za KDH.
Lenže politika, to nie je súkromná vec. Politika je vec verejná. A hoci by som zrejme svojho kamaráta z SDKÚ svojim hlasom potešil, viem, že moje rozhodnutie pochopí. Veď strana, za ktorú kandiduje, ma nezastupuje, ale prinajmenšom irituje.
Keď na to príde, voľby sú napokon klanová vec. Každý patríme k nejakému kmeňu, a keď príde ten deň, volíme svojich.
A je to úplne normálne. Mnohí nemajú radi Dzurindu, celý čas na neho nadávajú, napokon to však hodia SDKÚ. Maďari Maďarom, blogeri blogerom. Mojim klanom je KDH. Bol som členom tejto strany, mal som v krvi jej DNA, bol som presvedčený o jej výnimočnosti, cítil som záväzok k jej lídrom aj voličom. Hoci z toho mnohé už nie je pravda, ešte pred rokom a pol som „klanovo“ volil práve KDH.
Dnes to však už nejde.
KDH dnes nevedú ľudia, ktorí sú dedičmi Podzemnej cirkvi. Keď vyhodili Františka Mikloška pred rokom 1989 zo SAVky, Ján Figeľ bol šéfom zväzákov na fakulte. Keď písal mladý Vladimír Palko prvý text do samizdatu, Pavol Hrušovský sa stal členom Strany slobody, strany komunistického Národného frontu.
Vlastne je to ešte horšie. KDH totiž už nie je ani dedičom politiky Jána Čarnogurského.
Ján Figeľ sa stal eurokomisárom týždeň potom, ako sa eurokomisárom nemohol pre svoju vieru stať Rocco Buttiglione.
Neviem, na čo si vtedy Jano myslel, ale keby bol na tvojom mieste iný človek, ktorý by bol z obdobia komunizmu poznačený tým, čo znamená solidarita slobodných ľudí s ľuďmi utláčanými, bol by konal inak.
Ale tam to neskončilo.
KDH dnes nemá europolitiku, len sa ticho prispôsobuje trendu. Pritom s trendmi EÚ majú najväčšie problémy práve katolícke krajiny, ktoré nezabudli na svoju vieru a kresťansko-národné strany, ktoré nezapreli svoju identitu.
KDH dnes nemá ani politiku voči Maďarsku. Pritom pred pár rokmi to bolo práve KDH, ktoré vedelo nájsť ten správny priestor na obranu slovenských záujmov a zároveň sa hlásiť ku všetkému, čo nás s maďarským národom historicky spája. Bez nacionalizmu. Bez tuposti.
To, s čím KDH uplynulých 15 mesiacov zaujalo, napríklad obmedzenie hracích automatov, vymysleli a roky navrhovali ľudia ako Pavol Minárik, ktorí už pre hnutie od istého času neboli dosť dobrí.
Dnešné KDH nemá cit pre silné témy, nedokáže nič vymyslieť pre rodiny, ignoruje potreby armády, nie je stranou ktorá dokáže zdvihnúť prst. A ak áno, tak len preto, aby tým prstom zistili odkiaľ fúka vietor.
Žiaľ, sklamaním je aj mladšia generácia politikov KDH. Vedome totiž rezignuje na to, čo robilo KDH výnimočným.
Programom mladšej generácie je podpora Radičovej za prezidentku, ale aj neschopnosť vážne sa ozvať, keď mestom pochodujú homosexuáli, neschopnosť včas zakričať, že 2000 kilometrov od našich hraníc zabíjajú kresťanov, neschopnosť im akokoľvek pomôcť.
Poznám mnoho voličov KDH. V rodine, v mojej dedine, v okolí. Mnohí z nich si to ešte naplno neuvedomujú, aj keď to cítia. Volia stranu, ktorá ich nezastupuje.
Je to teda jednoduché. Nejdem voliť, lebo nemám koho voliť. Nebojím sa vlády Smeru, ani vlády Smeru a KDH, preto ma nemotivuje žiadne menšie zlo.
V sobotu zostanem doma, bude to moje politické rozhodnutie.
Ak sa má totiž niečo zmeniť, inak to nejde.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.