Sme po rozhodnutí ústavného súdu, ktorý v lajdácky povrchne napísanom odôvodnení potvrdil legálnosť potratu v podstate bez obmedzenia.
Zmluva o výhrade svedomia neprešla, pretože túto tému zneužil jeden neslušný politik a odvtedy sa nenašiel nikto, kto by ju vedel autoritatívne vrátiť do hry.
Prešiel však zákon o informovanom súhlase ženy, ktorý predpokladá, že žena sa musí o potrate rozhodnúť informovaná o adopcii, pestúnstve a všemožnej finančne-sociálnej pomoci rôznych organizácii. V praxi to síce, zdá sa, veľmi nefunguje, ale možno to chce iba čas.
Máme tiež za sebou tzv. špinavú kampaň, ktorá nám ukázala obrázky, ako vlastne vyzerá právo voľby. Máme za sebou každoročné pro-life pochody, biele stužky, zapaľované sviečky v našich kostoloch a domoch.
Máme tu celý sektor organizácii, ktoré zachraňujú matky a ich deti, ktoré si nevedia predstaviť, čo bude zajtra. A vďaka nim dnes žijú a robia radosť iným.
Máme organizácie, ktoré hovoria o post-abortívnom syndróme a pomáhajú tým, ktorí ním trpia.
Máme tu prvých akademikov, ktorí dokážu o potrate písať a prednášať ako právnici, historici či lekári.
To všetko bez veľkých peňazí a bez pozornosti veľkých médií. Za to s entuziazmom a generáciou mladých ľudí, ktorí tomu budú venovať celý život.
Čo teda ďalej?
Zrejme netreba prestať s ničím a čo nebolo úspešné opakovať.
Opäť navrhovať zákon, ktorý bude zakazovať potraty, opäť sa pokúsiť novelizovať ústavu, opäť predložiť výhradu vo svedomí. A samozrejme, opäť zaplatiť bilbordy, písať články, opäť rozoberať rozhodnutie ústavného súdu a pripravovať nové podanie.
A možno príde aj čas, keď na pravidelný pro-life pochod príde nejaký biskup. Alebo viacero biskupov.
Možno sa časom nájde kňaz, ktorý odmietne dať sväté prijímanie politikovi, ktorý potraty podporuje a považuje sa za kresťana.
Dá sa robiť viac?
Dá.
Zdá sa, že časy, keď boli iniciatívni najmä politici, skončili. Je čas, aby bola iniciatívna občianska spoločnosť. A naše cirkvi a náboženské spoločnosti. Viac, než sme si zvykli.
Prvýkrát som si to uvedomil vo Veľkých Kostoľanoch, neďaleko Jaslovských Bohuníc. Boli sme sa tam s kamarátmi pozrieť, čo tu zostalo po bitke, v ktorej boli porazení bratríci v polovici 15. storočia, nenašli sme nič. Našli sme však niečo iné.
Pri kostole stál malý kríž, venovaný potrateným deťom. Odvtedy som podobných pamätníčkov po celej krajine videl viac.
Tieto miesta majú ohromnú silu, nedá sa pri nich nezastaviť, nepomodliť.
Ešte viac ma potešila správa od Jaroslava Slašťana. V obci Nevoľné (neďaleko Kremnice) z iniciatívy tohto muža pred pár dňami odhalili pamätník nenarodeným deťom, ale najmä po prvýkrát vytvorili hrob pre potratené deti.
Viem, že je to veľmi citlivé, pre mnohých veľmi bolestné.
Ale ešte viac je to potrebné.
Pochovať mŕtveho, to nie len právo. Je to povinnosť. Na našom území majú hroby milióny ľudí, pochovávame svojich rodičov, pochovávame bezdomovcov, svoje hroby tu majú ľudia bez mena, dokonca vojaci, ktorí chceli naše územie dobyť. A je to tak správne.
O to správnejšie je, že už tu majú hroby aj deti, ktoré sa nemohli ani narodiť.
Doteraz tu také hroby boli z iniciatívy rodičov, ktorí o svoje dieťa nešťastne prišli. Teraz tu taký hrob máme aj pre deti, ktorých rodičia o to nejavia záujem.
Ten hrob v Nevoľnom, to nie je koniec. Je to krok dopredu.
Hrob tu totiž nie je len pre tých, čo v ňom ležia. Je tu aj pre nás, čo žijeme.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.