Matovič vstúpil do politiky čudným spôsobom. Na kandidátke Sulíkových liberálov, s programom, ktorým sa vymedzoval voči Sulíkovi. Využil teda jeho spoločenskú podporu, ponúkol niečo do spoločného podniku a uspel.
Hneď ako sa dostal do parlamentu, začal sa od Sulíka emancipovať. Niekedy išlo o iné hlasovanie, niekedy o slovíčkovanie, niekedy o šaškovanie, plán bol však jasný: Matovič chcel stranu.
Nebyť facky od Belousovej, zaparkovaného auta na prechode ale aj jeho ochrany Ficovho proti-orbánovského zákona o občianstve, nemal by dnes šancu. Matovič však nestrácal ani minútu a za rok ho spoznala celá krajina.
Keď bolo jasné, že budú predčasné voľby, Matovič mal v akomsi neverejnom prieskume okolo troch percent. Oslovoval bývalých voličov SNS, SaS, prvovoličov, nespokojných. Takže nič na čo sa možno spoľahnúť.
Začala sa veľká hra. A náš obyčajný človek začal zháňať, čo sa dalo.
Na svoju kandidátku pozval Palka s Mikloškom. Plus jedno percento. Pozval OKS. Plus pár tisíc hlasov.
Sníval o všeličom. Každý hlas je dobrý hlas. Uvažoval napríklad o SDĽ. Alebo o Belousovej. Lenže politika to nie je malá matematika, jedna plus jedna nemusí byť dva. Uznal to.
Chcel Jána Budaja. Lenže Budaj, varovali ho, rozbije všetko, kde vstúpi. Neriskoval. Chvíľu ešte začal špekulovať o dohode s hnutím 99%, ale aj z toho zišlo.
Od začiatku teda bolo jasné, že Matovič má viac predstavivosti než rozumu, dokázal však počúvať a z hlúpostí ustúpiť.
Hľadali sa osobnosti. Malo ich byť vyše sto, nakoniec stačilo aj pár jednotlivcov. Výber oslovených sa robil konsenzuálne. Niekedy vtedy mi jeden z účastníkov povedal, že sa mu to začína podobať na VPN. Možno dokonca trochu slušnejšie VPN, keďže bývalí komunisti neboli v hre.
Bol to zaujímavý proces. Každý deň niečo nové, veľa ľudí povedalo nie, ale mnohí povedali aj áno. Nakoniec bolo takmer všetko, chýbala už len koncovka – kto bude na kandidátke zostavovanej od konca vlastne jednotka.
Vyriešilo sa. Mnohých to prekvapilo, ale nikto to nespochybnil. A Vianoce boli pokojné, keďže Focus nameral prvé čísla nad päť percent.
Prišla však Gorila.
Matovič bol najskôr iba pozorovateľ. Mal na to svoje dôvody. Po čase si však uvedomil, že ak chce ísť na anti-establišmentovej vlne, potrebuje sa stať lídrom ulice.
Veď namiesto piatich môže byť osem, ba možno aj viac percent.
Lenže bol tu problém. Pouliční lovci goríl nerozlišovali biele od čierneho, kto má srsť je gorila a hotovo.
Dzurinda, Mikloš sú gorily. Fico je gorila. Bugár, Chmel, Hrušovský - gorily. Gašparovič? Gorila. Aj keď s touto kauzou nič nemá a súčasne nesie zodpovednosť za horšie kauzy než je Gorila. Nevadí. Veď, kto neskáče nie je s nami, hu-hu-hu.
Pištoľníci prestali mieriť, bavilo ich strielať. Mikloško je stará tvár, Palko a Minárik sa v Gorile tiež spomínajú, dolu s nimi. Keby tu žil Havel, mal by možno smolu aj on.
Z džungle, kde behajú nebezpečné zvery sa zrazu stal ešte nebezpečnejší maškarný ples. Šátek, Žitný, Rejda, Puškár a iks kadejakých bývalých siskárov a hráčov si začalo mädliť ruky.
Lenže, ak je vinný Palko s Minárikom, hoci Haščák sa v Gorile sťažuje, že s nimi a Lipšicom to nejde, kto je potom anti-gorila?
Áno, áno, chápete to správne, anti-gorila tu chýbala. Musí sa teda narodiť, povedal si Igor Matovič.
Lenže, ako sa môžem stať anti-gorilou, ak mám na kandidátke staré tváre? A sme pri tom, čo sa stalo uplynulé dni.
Igor Matovič vymyslel detektor lži a zabil dve muchy jednou ranou: zbavil sa starých tvárí a začal skákať s ulicou. Prišiel síce o percento, vypočul si, že má debilné názory, ale inak samé zisky: krčma, bulvár aj ulica mu dáva za pravdu. V správach je o ňom viac, ako o budúcom premiérovi. A náš Igor je spokojný, práve totiž dosiahol viac, ako 99% so svojimi problematickými televíznymi reklamami.
Už chýba len jedno. Dostať sa na tribúnu. Alebo tam dostať niekoho, kto tam bude za neho. Veď nikto neurobil pre spravodlivo rozhnevanú ulicu, to čo on..
Ibaže, politika, to nie je matematika. Dobre, Matovič možno vyletí niekde pod úroveň desiatich percent, ale čo z toho? Ako sa pýta moja známa, o čo mu vlastne ide? Bude tam, bude ho počuť – ale čo chce vlastne robiť?
Zlá otázka.
On predsa nie je v politike, aby tam niečo robil. On je v politike, aby tam bol. Matovič nie je nápravou systému. On nemá riešenia, on má extravagantné nápady.
Od momentu, keď ponížil a potupil ľudí, ktorí boli skutočnou anti-gorilou, ľudí, ktorí nemuseli robiť krik, ale Haščák mal pred nimi rešpekt, ktorí nemuseli byť večer čo večer v správach na Markíze, ale ľudia si ich aj po rokoch s niečim spájajú, od tejto chvíle je jasné, o čo Igorovi Matovičovi ide.
On nechce byť politik, chce byť tribún ľudu. Ján Ľupták číslo dva.
Akurát, že namiesto „ďe-ťe-ňe-ľe“ budeme počúvať de-te-ne-le.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.