Reakcie na tento článok si môžete prečítať tu a tu
Poďme však v slede udalostí. Koncom januára som telefonoval rímskokatolíckemu farárovi Vladimírovi Maslákovi, ktorý sa o komunitu v útulku Provital v Kláštore pod Znievom od septembra 2008 organizačne a duchovne stará. Predstavil som sa, vysvetlil zámer navštíviť útulok a napísať reportáž o ľuďoch v ňom. „Netúžim po svetskej sláve, moje činy bude posudzovať Boh,“ povedal do telefónu farár Maslák, položiac otázku, na čo a komu môže byť taká reportáž osožná. Odpovedal som, že v dnešnej dobe nie je žiadnou výnimkou, keď sa človek z rôznych dôvodov – vlastnou vinou alebo cudzím pričinením, ocitne bez strechy nad hlavou, bez domova, odkázaný na pomoc druhých, v tomto prípade cirkvi. A že tí, ktorí pomáhajú ľuďom v núdzi, si zaslúžia spoločenskú pozornosť. Pán farár zdôraznil, že v útulku Provital sú bezdomovci, ktorých polícia vyhnala z odstavených železničných vagónov, zo železničných staníc, že sú tam väzni prepustení z výkonov trestov, niekdajší drogovo závislí, ale aj „biele kone“ – papieroví milionári. „Dobre teda, príďte, porozprávame sa,“ navrhol na záver.
.zbytočné vyčkávanie
Poďme však v slede udalostí. Koncom januára som telefonoval rímskokatolíckemu farárovi Vladimírovi Maslákovi, ktorý sa o komunitu v útulku Provital v Kláštore pod Znievom od septembra 2008 organizačne a duchovne stará. Predstavil som sa, vysvetlil zámer navštíviť útulok a napísať reportáž o ľuďoch v ňom. „Netúžim po svetskej sláve, moje činy bude posudzovať Boh,“ povedal do telefónu farár Maslák, položiac otázku, na čo a komu môže byť taká reportáž osožná. Odpovedal som, že v dnešnej dobe nie je žiadnou výnimkou, keď sa človek z rôznych dôvodov – vlastnou vinou alebo cudzím pričinením, ocitne bez strechy nad hlavou, bez domova, odkázaný na pomoc druhých, v tomto prípade cirkvi. A že tí, ktorí pomáhajú ľuďom v núdzi, si zaslúžia spoločenskú pozornosť. Pán farár zdôraznil, že v útulku Provital sú bezdomovci, ktorých polícia vyhnala z odstavených železničných vagónov, zo železničných staníc, že sú tam väzni prepustení z výkonov trestov, niekdajší drogovo závislí, ale aj „biele kone“ – papieroví milionári. „Dobre teda, príďte, porozprávame sa,“ navrhol na záver.
.zbytočné vyčkávanie
O deň neskôr som skoro ráno vycestoval do Kláštora pod Znievom. Civilná zamestnankyňa združenia ma ponúkla kávou, oproti sediaca rádová sestra prepočítavala množstvo mincí v papierovej krabici a mlčky pracovala na počítači. Občas do miestnosti vstúpil niektorý z klientov útulku: jeden potreboval lieky, druhý prišiel vyrovnávať platbu za ubytovanie a služby, muž v tmavej zamastenej zástere (pravdepodobne kuchár) sa zaujímal, či majú na sklade korenie.
Dopil som kávu a dočítal na stolíku položený prospekt obchodnej siete Baumax. Po takmer hodinovom čakaní prišiel farár Vladimír Maslák a kategoricky vyhlásil, že „žiadnu reportáž nepotrebuje ani písať nebude“, a že „novinári si dnes napíšu hocičo a tému si spravia aj z banánovej krabice. Telefonoval som na biskupský úrad, povedali mi, aby som sa sám rozhodol. Tak som sa poradil s Bohom a rozhodol som sa, že reportáž nebude! Nepotrebujem tu mať žiadne kamery, Jojky a Markízy. Ak chcete, dám vám niekoľko dévédéčiek o našom zariadení a podľa nich si napíšte, čo chcete.“ Argumentoval som, že nechcem písať recenziu propagačných filmov, ale reportáž, že sa chcem porozprávať s klientami, že kedysi som písal reportáž o podobnom zariadení v Žakovciach pri Kežmarku, kde mi farár Kuffa ochotne vyšiel v ústrety. „Tak si choďte za farárom Kuffom,“ prehlásil farár a ženám v miestnosti položil rečnícku otázku: „Chce niekto niečo povedať?“ Žena v civile i rádová sestra mlčky sklonili hlavy. „Tak vidíte, nikto sa s vami rozprávať nechce,“ otočil sa ku mne.
Dopil som kávu a dočítal na stolíku položený prospekt obchodnej siete Baumax. Po takmer hodinovom čakaní prišiel farár Vladimír Maslák a kategoricky vyhlásil, že „žiadnu reportáž nepotrebuje ani písať nebude“, a že „novinári si dnes napíšu hocičo a tému si spravia aj z banánovej krabice. Telefonoval som na biskupský úrad, povedali mi, aby som sa sám rozhodol. Tak som sa poradil s Bohom a rozhodol som sa, že reportáž nebude! Nepotrebujem tu mať žiadne kamery, Jojky a Markízy. Ak chcete, dám vám niekoľko dévédéčiek o našom zariadení a podľa nich si napíšte, čo chcete.“ Argumentoval som, že nechcem písať recenziu propagačných filmov, ale reportáž, že sa chcem porozprávať s klientami, že kedysi som písal reportáž o podobnom zariadení v Žakovciach pri Kežmarku, kde mi farár Kuffa ochotne vyšiel v ústrety. „Tak si choďte za farárom Kuffom,“ prehlásil farár a ženám v miestnosti položil rečnícku otázku: „Chce niekto niečo povedať?“ Žena v civile i rádová sestra mlčky sklonili hlavy. „Tak vidíte, nikto sa s vami rozprávať nechce,“ otočil sa ku mne.
Rozhovor prerušili dvaja štátni policajti, ktorí s nejakými papiermi vošli do miestnosti. Odišiel som do predsiene, kam mi zakrátko farár Maslák vyniesol bundu i cestovný vak a so slovami „choďte preč“ ma vystrčil z dverí. Obliekol som sa a odišiel.
.svetská argumentácia
.svetská argumentácia
Na to, aby reportér napísal dobrú reportáž, potrebuje ústretovú a úprimne otvorenú spoluprácu s respondentom – v tomto prípade s farárom rímskokatolíckej cirkvi Vladimírom Maslákom. Vo svojom profesionálnom aj osobnom živote som sa stretol s mnohými predstaviteľmi rôznych cirkví, od tých najvyšších, až po „obyčajných“ farárov či miništrantov. Ani jeden z nich ma nikdy nevystrčil za dvere, každý si našiel čas na rozhovor. Do Kláštora pod Znievom som neprichádzal s cieľom získavať bulvárne informácie, ale rozprávať sa s ľuďmi, ktorí v núdzi našli útočisko (zachovajúc na požiadanie ich anonymitu), a s tými, ktorí im pomáhajú. Cirkev, ktorej predstavitelia sú platení zo štátnych, teda verejných zdrojov, je verejnou inštitúciou. Jej činnosť nie je tajná, verejnosť má právo dozvedieť sa o nej čo najviac. Niet čo skrývať, tobôž nie, keď ide o pomoc slabým a beznádejným.
Keď v roku 2008 útulok Provital v Kláštore pod Znievom zriaďovali, stalo sa tak aj vďaka pomoci a požehnaniu biskupa Rudolfa Baláža a vďaka pretrvávajúcej finančnej podpore Žilinského samsprávneho kraja. Občianske združenie Dobrý pastier získava na činnosť financie i zo zbierok od verejnosti. Domnievam sa preto, že i laická verejnosť, čitatelia seriózneho svetského časopisu, majú právo získať informácie a obraz o tom, ako funguje cirkevné zariadenie na pomoc odkázaným ľuďom v núdzi, ktoré prevádzkuje občianske združenie. Keď som sa to však snažil vysvetliť farárovi Maslákovi, nervózne ma odbil – vraj na neho robím psychický nátlak.
Farár Vladimír Maslák má pravdu: naše pozemské skutky raz bude hodnotiť Boh. Ak sa však rozhodneme, že budeme konať pozemské dobro, a trváme na tom vo svojom svedomí a presvedčení, nemali by sme konanie dobra selektovať. Ak niet ničoho, čo by sme potrebovali pred verejnosťou zatajovať, mali by sme byť úprimní, milí a otvorení ku každému. Aj k tomu, kto ako reportér zaklope na naše dvere.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.