Keď v roku 2010 zrazil Robert Fico Mikuláša Dzurindu z volebnej kandidátky SDKÚ, Ivan Mikloš mohol byť ešte považovaný za Dzurindovu alternatívu. V porovnaní s Radičovou bol síce kandidátom kontinuity, ale vo vzťahu k Dzurindovi bol stále alternatíva. Lepšia alternatíva.
Po uplynulých mesiacoch a týždňoch to už viac neplatí. Mikloš sa premenil na siamské dvojča Mikuláša Dzurindu. Dzurindovi bol v jeho kariére bližšie už len Gabriel Palacka.
Vzťah Dzurindu a Mikloša bol dlhodobo najdôležitejším spojenectvom SDKÚ. Mikloš bol Dzurindovi vernou dvojkou, ochotný brániť všetky jeho rozhodnutia a keď bolo treba, tak aj za každú cenu.
Keď sa napríklad v roku 2006 rozpadla vláda kvôli sporu o výhradu vo svedomí, pretože Dzurinda odmietol splniť vládny program, do televíznej diskusie išiel proti Palkovi práve Mikloš. Nikto nedokázal tak chladne opakovať jednu a tú istú vetu. Mikloš áno. Stavil by som sa, že by dokázal oklamať aj detektor lži.
Paradoxne, Mikloša z jeho účelového správania usvedčil neskôr sám Dzurinda. Bývalý premiér po voľbách, ktoré vyhral Smer, totiž navštívil Jána Čarnogurského a poslal vedeniu KDH ponuku, že ak bude súhlasiť so vznikom koalície SDKÚ-SMK-HZDS-KDH, tak výhrada vo svedomí bude schválená hneď na začiatku vlády. Nestalo sa.
To najhoršie však prišlo až po voľbách v roku 2010.
Mikloš najskôr vznik novej koalície vítal, považoval ju - z pohľadu pravice - za hodnotovo a programovo najbližšiu koalíciu, aká tu kedy bola. Dokonca aj v porovnaní s druhou Dzurindovou vládou.
Mýlil sa.
A nikto nemal v koalícii viac konfliktov ako práve jej počiatočný nadšenec Ivan Mikloš. Minister financií mal postupne spory s Ivetou Radičovou, Richardom Sulíkom, Petrom Zajacom, Antonom Marcinčinom, Igorom Matovičom, či dokonca s celou koaličnou trojkou SaS-KDH-Most (odvolávanie Bubeníkovej).
Postupne sa ukázalo, že jeho spory neboli iba racionálne, ale tiež emociálne. Mikloš jednoducho vedel byť tvrdohlavý.
Tvrdohlavo išiel proti živnostníkom, hoci väčšina z nich volila práve jeho stranu. Tvrdohlavo presadzoval nový prenájom daňového úradu v Košiciach, hoci jeho premiérka mu hovorila, že ide o ukážkový príklad straníckeho klientelizmu. A tvrdohlavo odmieta uveriť Gorile, hoci tá má viditeľne DNA jeho vlastnej strany.
Mikloš však dokáže byť tvrdohlavý. A keď treba, tak aj za cenu klamstva.
V rozhovore pre denník Sme totiž povedal niečo, čo nie je pravda. Ako alibi, pred podozrením na väzby k Pente uviedol nasledovný príklad z privatizácie bratislavského letiska:
„Keď sme to riešili a ponuky oboch konzorcií (s Pentou a s J&T - pozn. redakcie) boli pomerne podobné, Dzurinda a ja sme presadili druhé kolo, kde sa v zalepených obálkach predkladalo len zvýšenie ceny. A vďaka tomu mal štát získať o štyri a pol miliardy korún viac, ako bolo pri podobných ponukách.“
Problém je, že spomínané druhé kolo, ktoré spočívalo v okamžitom navýšení ceny, nenavrhol Ivan Mikloš, ani Mikuláš Dzurinda, ani nikto z SDKÚ. S týmto návrhom prišiel vtedajší poslanec KDH a dnes politik KDS Pavol Minárik.
Mikloš a Dzurinda iba nenašli protiargument. Pamätníci hovoria, že z toho ani nemali veľkú radosť. Údajne vyzerali, ako keby im práve ušiel vlak – aj s ich batožinou.
Aby toho nebolo dosť, Mikloš prichádza o ďalšie vavríny.
Minulý týždeň bol Slovensku agentúrou Standard&Poor’s znížený rating. Stalo sa to počas obdobia, keď bol ministrom financií práve Mikloš.
Mikloš to bagatelizuje a zodpovednosť presúva na SaS. Viete si však predstaviť, ako by asi ten istý Mikloš reagoval, keby sa to stalo počas ministrovania Počiatka? A čo by mu asi povedal, keby sa Počiatek vyhováral na Slotu?
Áno, nemýlite sa. A nemýlil by sa ani Mikloš. V tom naozaj nie.
Navyše, Slovensko sa ten istý týždeň prepadlo o 14 miest v indexe ekonomickej slobody, podľa americkej nadácie Heritage a denníka Wall Street Journal. (Aj keď skutočnosť, že sme o dve miesta za Maďarskom, kde sa minulý rok znárodňovalo tento index skôr zosmiešňuje.)
Možno si poviete, že je to jedno, pretože Mikloš túto kauzu prežije rovnako ako prežil svoj zo zdravotných dôvodov pridelený byt, ako prežil nový prenájom daňového riaditeľstva a ako prežije aj ďalšie spory. A 11. marca ráno to aj tak bude všetkým jedno.
Lenže, to je omyl.
Miklošove meno sa totiž postupne špiní.
Iba cynik by to nevidel.
Pravda, leda žeby bral celú vec alternatívne.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.