Túto tému naplno otvoril posledný prieskum agentúry Focus. Sulíkova strana mala v decembrovom výskume 5,6 percenta. Prieskumy netreba preceňovať, ale klesajúci trend a hranica piatich percent musia vystrašiť každú politickú stranu na svete. Osobitne dva mesiace pred voľbami.
Prečo sa to deje? A môže SaS skončiť pred dverami parlamentu?
Najpohodlnejšie vysvetlenie je, že Sulíkova strana to prehnala v téme eura, kvôli nej padla vláda a teraz platí za svoju nerozvážnosť politickú cenu. Nie je to však také jednoduché. Napokon, Sulíkova strana v téme eurovalu zastupovala takmer tretinu slovenských voličov a vláda nepadla kvôli nej, ale kvôli Ivete Radičovej, ktorá nedokázala zvládať funkciu v ťažkých časoch.
Takže?
Dôvody budú zrejme trošku komplikovanejšie.
Domnievam sa, že hlavné sú dva.
Po prvé, SaS nebola vo vláde úspešná. Čo vlastne ministri SaS reprezentujú? Čo dosiahli?
Galko išiel po bolševikovi a darilo sa mu. Rozkladal zabehané väzby, overoval tendre a upozorňoval, aký nebezpečný je pre našu krajinu „sympaťák“ Kaliňák.
Ale inak? Čo pozitívne Galko dosiahol? Rozklad armády pokračoval a dosiahol nové dno. Náš minister vojny nemal názor na žiadnu vojnu. Nemal vlastné témy, ani ministerské spôsoby. Zdalo sa, že nič ho nebaví tak, ako PR pre bulvár a trochu pubertálne nasadenie pre blogovanie.
Ešte horšie je na tom Miškov. Vieme, že si chodí kupovať obleky do Milána a navrhoval niečo, čo nazval Singapur, ale nič z toho nie je. Dôvod? Ťažko povedať, tento znalec reklamnej brandže totiž politicky veľmi nepôsobil. Keď mal všetky ťažké zbrane vystrieľať v kauze Platina, hovoril niečo, čo sa nedalo zapamätať. Podobných príkladov je viac. Navyše, opäť chýba niečo, čo by sa s Miškovom spájalo aspoň tak, ako rovná daň s Ivanom Miklošom.
Hlavným tromfom SaS vo vláde mal byť minister Mihál. Sršal nápadmi, mal renomé experta a plánoval samé veľké veci. Veľmi rýchlo však narazil. Najprv na Ivetu Radičovú, ktorá jeho hurá-prístup zabrzdila a neskôr na Ivana Mikloša. Mihál totiž zabudol, že minister práce a sociálnych vecí je de facto štátnym tajomníkom ministra financií a čo sa mocensky proti Miklošovej vôli nedohodne na koaličnej rade, to neexistuje.
Minister Mihál však aktívny bol, ukázal, že vie myslieť aj sociálne, ale keďže zo všetkého najviac miluje technické detaily, tak sa v týchto detailoch aj utopil.
Nádej pre budúcnosť SaS sa volá Daniel Krajcer. Nie kvôli tomu, že by bol geniálny minister, to určite nie. Má však oproti svojim na krátko ostrihaným kamarátom tri výhody: pôsobí ľudovo, usmieva sa a nerobí chyby. Chybou nie je ani jeho zrážka s alternatívnymi umelcami a ich advokátmi, to skôr naopak. Lenže, ani Krajcer sa nemá priveľmi čím chváliť. Čo vlastne na kultúre urobil? Spojil rozhlas a televíziu, podporil pár správnych projektov, noblesne porokoval s predstaviteľmi cirkví.. Čo z toho by nebolo bez Krajcera?
Takže si to zhrňme. SaS išla do veľkého a užitočného zápasu o podobu eurozóny a účasť Slovenska na tomto experimente. Bola to dôležitá téma a vinou unavenej premiérky na tom padla vláda. V poriadku. Bola to veľká Sulíkova téma a v tejto téme je SaS jasná. To má svoj význam.
Čo iné však Sulíkova strana reprezentuje?
Sulíkovi ministri za svojim predsedom zaostávajú. Ani jeden z nich nie je spoločensky spájaný s výraznejšou témou. A práve o to v kampani ide. Alebo má byť na bilbordoch iba rozhodný Sulík a usmiaty Krajcer?
Prvým dôvodom prečo SaS možno nebude v budúcom parlamente je teda to, že sa nestala alternatívou k SDKÚ. Vlastne je to horšie: ona sa ňou ani nechcela stať.
Je to paradox, pretože práve v tom mal Sulík najlepšie karty na ruke. A aj v poslednej kampani dokázal útokom na Dzurindu bodovať.
V roku 2012 je však všetko inak.
SDKÚ v deň volieb ľudia nevolia kvôli Dzurindovi. Ale aj kvôli Miklošovi, Žitňanskej či niekomu ďalšiemu, kto pre nich reprezentuje niečo dôležité. Ak chcel Sulík vyzvať SDKÚ v roku 2010, stačilo pritom kopnúť do Dzurindu, ak to isté chce urobiť po roku a pol vo vláde, musí niekoho postaviť aj proti Dzurindovým ministrom.
A na to SaS jednoducho nemá.
Chýbajú jej totiž kompetentne pôsobiaci politici. Ťažké váhy, nie PR-ové bubliny.
Ak k tomu pridáte obligátnu odpoveď na otázku, kedy ste fajčili posledného jointa, tak je to jasné: SaS jednoducho alternatívou voči SDKÚ byť nechce.
Druhý dôvod prečo SaS nemusí v marci uspieť, sú jej témy.
Skrátim to: namiesto homosexuálov sa Sulík mal venovať menšine, ktorá Slovensko naozaj trápi, a teda Rómom.
Pokus síce bol, ale štátna tajomníčka Nicholsonová na to nemala. Pritom, ak si chcela Sulíkova strana zachovať nejaké zisky v Brezne a Považskej Bystrici (čiže v okresoch, kde porazila všetky strany okrem Smeru, vďaka čomu získala pravica väčšinu), nemala lepšiu tému, ako Rómovia.
Namiesto o Rómoch sme však stále počúvali čosi o homosexuáloch. A to je téma, ktorá už v prvej dedine za Sencom nikoho nezaujíma. Navyše, netreba zabúdať na politické dedičstvo predchádzajúcich liberálnych strán. Keď ANO či SDA otvorili naplno túto tému, skončili mimo parlamentu. Keď sa v roku 2005 Štatistický úrad pýtal otázku, koľko ľudí chce dať homo-párom rovnaké privilégiá, ako má manželstvo, 80 percent odpovedajúcich bolo proti. Dokonca aj väčšina vtedajších voličov ANO.
Za šesť rokov sa niečo zmenilo, ale podstata zostala rovnaká – a SaS sa nepoučila.
Sulík však má niečo, načo sa môže spoľahnúť. A to je tvrdé jadro voličov. Táto spontánna organizácia blogerov, daňových a poisťovacích poradcov funguje disciplinovane a pekne hierarchicky. Takmer tak dokonale ako predavačky kozmetiky Avon či poisťováci OVB. A to niečo znamená.
Či je to však tesne nad alebo tesne pod päť percent, to sa dozvieme v marci.
Stojí však za poznámku, že keby sa SaSka do parlamentu nedostala, zmení to slovenskú pravicu viac, ako osudné hlasovanie o eurovale.
Hodiny tikajú.
A ľudia, ako už vieme, chcú istoty.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.