Nepatrím do spravodajskej komunity a ani som o to nikdy nemal záujem, takže texty údajných prepisov pána Haščáka so slovenskými politikmi a politickými nominantnami som si prečítal až na internete.
A odvtedy sa nestačím čudovať.
Začnem od konca.
Televízia Markíza v stredu 21. decembra otvorila svoje hlavné večerné správy príspevkom o uniknutých odposluchoch bez jediného mena. Dala slovo dvom ľuďom, ktorých označila za expertov, a tí jej potvrdili, že prepisy odposluchov považujú za pravé, Markíza však pred tým zavrela oči aj uši. Dezorientovaný divák sa teda nedozvedel nič. Ani jedno meno, ani jednu sumu, žiadnu firmu, žiadnu stranu. Absurditu tejto vykastrovanej správy podčiarkla za ňou nasledujúca, kde sa redaktor tejto obrázkovej televízie rozohňoval nad vianočnými odmenami vo výške 700 eur pre jedného z úradníkov platinovej kauzy.
Lepšie sa témy nechopil ani denník SME. Slovo si zobral jeho komentátor Lukáš Fila, pre ktorého je politika nanajvýš tak zdrojom inšpirácie pre ironické poznámky. Ale dobre, pripusťme, že aj to je metóda.
Fila chcel ukázať, ako sa vie „medzi gorilami“ orientovať, ako vie rozlišovať medzi skutočnou kauzou (Galkove odposluchy) a „protokolmi sionských mudrcov“ (paralela s Gorilou). Nuž, vtipné. Len čo je pravda.
A nepoctivé, ako sa len dá.
Aby bolo jasné, neviem, či sú tieto odposluchy pravé alebo pravdivé. Viem, ale niečo iné. Je v nich príliš veľa konkrétnych údajov, aby zostali ignorované.
Toto nie sú žiadne protokoly, žiadna fikcia Umberta Eca. Všetci menovaní sú verejne známi, diskutované témy sa naozaj riešili, vláda o nich hlasovala, rozhodnutia padali.
Otázka preto stojí úplne inak.
Komu vlastne patrí tento štát?
Nejde len o tie milióny, ktoré lietajú, akoby išlo o drobné. Aj keď už to je pohoršujúce. Ako môže ľubovolný politik z prepisov tvrdiť, že živnostníci majú platiť vyššie dane, ak existuje podozrenie, že on žije z ukradnutých peňazí? Ako sa môže pozerať do očí voličom, ktorí nemajú na zaplatenie nedoplatku za plyn? Ako môže tvrdiť, že na niektoré operácie, ktoré môžu zachrániť život nie sú peniaze, ak je dosť peňazí na každé jedno kolečko v tom skorumpovanom v stroji?
Čo je vlastne politika? Súboj o čo?
Existuje jediná cesta. Ak je tento štát štátom, musí sa podľa toho správať. Ľudia ako Malchárek sa musia vrátiť pred kamery, musia im byť kladené otázky, a musí to ísť pekne pomaly a trvať únavne dlho. Pred kamery a verejnosť musia ísť aj zainteresovaní zahraniční investori. Bez rozdielu.
Gorila totiž nanovo otvorila vážnu otázku. Tú najvážnejšiu, aká tu od vzniku Slovenska je. Tento štát v roku 1992 založili ľudia, ktorí neboli vlastenci. Pre nich to bola iba hra, iba prostriedok.
Náš štát však má zmysel. A od roku 1993 sa to už viackrát potvrdilo. Tento zmysel mu však dávajú len naozajstní vlastenci. Pretože k patriotizmu patrí aj to, že si nenecháme brať, čo je naše. Nech už je to územie, symboly, alebo majetok.
Nie, tento štát nepatrí politikom. Ani keď majú preferencie ako Vladimír Mečiar v roku 1992 alebo Robert Fico v roku 2011. Tento štát nepatrí ale ani tým najbohatším podnikateľom. Nech je ich majetok veľký ako majetok Penty a J&T dokopy.
Tento štát patrí nám všetkým. A ak je to tak, tak podobné kauzy musia vyvolať krízu, ktorá prinesie katarziu. Najhoršia totiž nie je samotná kríza. Najhoršia je vynútená normalizácia, ktorá kríze zbráni.
Navyše, ak je pravda, že v politike sú traja muži (Palko, Lipšic, Minárik), s ktorými sa o takýchto spôsoboch „nedá diskutovať“, nejde len o mravný, ale aj o politický spor. Spor, ktorý má dve strany. Nielen vinníkov, ako falošne píše Fila. A tento spor treba dotiahnuť.
Ak by sa to nestalo, riskujeme totiž hneď dve veci. Po prvé, že nevylúčime podozrenie, že SDKÚ, KDH aj Maďari sú rovnakým produktom postkomunizmu, ako HZDS, SNS a Smer.
A po druhé, že svoj štát dobrovoľne odovzdáme niekoľkým oligarchom.
A to sa nesmie stať.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.