Ak ešte pôjdete tento rok na cintorín a budete sa modliť za zosnulých, venujte malú spomienku aj KDH. Táto kedysi pre Slovensko dôležitá strana sa totiž práve ocitla v smrteľnom zovretí. Dostala dvojitého Nelsona.
Celá pravica sa zľakla dôsledkov zlého rozhodnutia Ivety Radičovej a snaží sa z nerozumnej hry, v ktorej vymenila Sulíka za Fica, vymaniť. Nie však KDH. Ján a Robert už spolu randia. Platonicky, ale celkom živo.
Ale pozor, objatie Roberta Fica nie je pre KDH smrteľné, to určite nie. Figeľova strana pustí perie (tak ako v roku 2006, keď pred voľbami Pavol Hrušovský nevedel povedať svoj názor na Smer), ale na toto nezahynie. Napokon, väčšina slovenských kresťanov už dnes Smer volí. Pod kresťanmi myslím ľudí, ktorí chodia do kostola každú nedeľu. Ako je to možné? Nuž, jednoducho. Smer ich nedráždi proticirkevnou politikou a rieši to, čo považujú za dôležité. Čiže sociálne témy a maďarský nacionalizmus. Ale o tom inokedy.
Vráťme sa k dvojitému Nelsonovi.
Z druhej strany zoviera Figeľov krk Dzurinda. Na Spiši pôjde v kostole na každé jedno sväté prijímanie. Nezaváha. Tak ako nikdy. Drzo a priamo zhodí zo stola výhradu svedomia a pred voľbami pokojne pôjde za kresťanmi na východe.
Dzurinda mal podiel na vytvorení eurovalovej koalície so Smerom a zahnaní Sulíka do rohu. Dnes síce nedôveryhodne, ale otáča. Figeľ zostáva v svojej "štátnickej" póze sám. Rok potom, ako oblepil krajinu sloganom Cesta je viac ako smer.
Lenže KDH zoviera toho ešte viac.
KDH napríklad už nemá vo vedení disidentov. Ján Figeľ bol fakultným šéfom zväzákov, čiže komunistickej omladiny, Pavol Hrušovský pred rokom 1989 zase členom Strany slobody (čo bola súčasť Národného frontu). Najvýznamnejším disidentom je dnes v hnutí Pavol Abrhan. Muž, ktorý sa tak vôbec nespráva a asi ste to o ňom ani nevedeli.
Figeľova strana má však problém aj s novými tvárami.
Najviac zaujal Anton Marcinčin, netrvalo to však ani rok, a skončil. Zrejme už nebude ani kandidovať.
Druhý, kto zaujal je Radoslav Procházka, znalec sociálneho darvinizmu. V politike stelesňoval odbornosť, dokázal (spolu s Matovičom) zaujať pri maďarskej téme, ale poslanec Procházka má jeden problém. Jeho politické myslenie je natoľko originálne, že aj pre priateľov je jeho obhajoba ťažšia, ako to kedysi platilo v prípade Jána Čarnogurského. (A to píšem ako dlhoročný obhajca dr. Čarnogurského...)
Zostáva Daniel Lipšic, nádej pre jednu generáciu.
Lenže, v akej situácii je tento politik? Kto ho má vlastne voliť? Tí, čo nechcú vládnuť so Smerom, majú lepších kandidátov. Tí, pre ktorých je prvou témou zákonnosť a spravodlivosť, majú tiež iných kandidátov, či skôr kandidátky. Tí, ktorí majú radi poriadok, si môžu tiež vybrať niekoho, kto to stelesňuje lepšie.
Lipšic sa prepadá aj mocensky. Jeho poslednou veľkou politickou tlačovkou bola tá, kde podporil Ivetu Radičovú na prezidentku a kritizoval Mikuláša Dzurindu za kupovanie poslancov. Čo z toho dnes zostalo? Radičová je minulosť a Dzurinda jeho najbližší koaličný partner.
Alebo taký euroval. Daniel Lipšic hlasoval vo vláde tak, ako ministri za SaS, lenže keď téma nabrala mocenské obrátky, Lipšic stiahol chvost. Ako by vlastne hlasoval v parlamente pri spojenom hlasovaní o dôvere on? Vie to niekto?
Takže kto má vlastne v marci Lipšica voliť?
A čo tým získa? Pôjde Lipšic do vlády so Smerom? Alebo sa po voľbách odtrhne a založí si vlastnú stranu? Alebo sa vzdá mandátu? Prečo sa kvôli tomu namáhať?
A taká je jeho pozícia v strane. Daniel Lipšic zostáva nádejou už len pre smutných straníkov. Kamaráti z SDĽ mi hovoria, že ten príbeh už poznajú.
Nuž a potom je tu posledná vec.
Igor Matovič spolu s Vladimírom Palkom a Petrom Zajacom rokujú o spoločnej kandidátke.
Ak sa to podarí, ľudia, ktorým záleží na morálke a hodnotách v politike, budú mať po prvýkrát od roku 1990 alternatívu voči KDH.
Máme pred sebou fascinujúce voľby!
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.