Lenže poškodí. Pre SDKÚ sa to totiž vyvíja veľmi zle: Iveta Radičová sa nielenže neobjaví na predvolebných bilbordoch, ale ako v sobotu oznámila, hneď po voľbách opustí Dzurindovu stranu. A ako sa ukázalo v nedeľu, Radičová sa nebude od SDKÚ dištancovať iba potichu, ale nahlas. Kým Dzurinda bude kampaňovať proti Ficovi a Sulíkovi, suverénne najpopulárnejšia politička SDKÚ bude „svojej“ strane splácať úroky - za Dzurindove úskoky pri voľbe Trnku, za poníženie od Mikloša pri budove daňovákov... A tak keď sa jej novinári budú tento týždeň pýtať na výsledky kontroly pri podozrivom predaji platinových sitiek, rada a ochotne sa s nimi podelí o svoje dojmy.
Zvonku preto Dzurindove sebavedomie vyzerá nepochopiteľne: SDKÚ nechalo pre nepopulárny euroval padnúť vládu, strana nemá žiadne veľké témy, potenciálnych voličov jej budú, každý svojím spôsobom, odlákavať Sulík aj Radičová. No Dzurinda, ktorý je aj medzi mnohými sympatizantmi SDKÚ ešte nepopulárnejší než euroval, chce viesť svoju stranu ako volebný líder – a teda kandidát na premiéra.
Ako môžu v SDKÚ vôbec pomýšľať na dobrý volebný výsledok? Ako môžu - keď z povolebnej spolupráce vylučujú Fica a v mäkšej forme aj Sulíka - ešte vôbec veriť, že ich marcovým osudom nie sú ďalšie štyri roky v opozícii, ale tretie Dzurindove premiérske obdobie? Odpoveď je jednoduchá: v prvom rade tomuto všetkému verí Mikuláš Dzurinda, ktorého optimizmus dokáže nakaziť celú stranu. Dzurinda má navyše dôvod veriť na zázraky - doteraz sa mu ako volebnému lídrovi vždy darilo.
V roku 1998 viedol kandidátku SDK a stal sa premiérom. O štyri roky neskôr, keď išiel do volieb už so svojou modrou stranou, to dlho vyzeralo na istú porážku a výsledok pod 10 percent. Maratónec Dzurinda je však mužom finišu. Získal 15-percent a ako premiér pokračoval. Pred ďalšími voľbami v roku 2006 sa zdalo, že SDKÚ ako líder pravice vyhasne: stranu ničili kauzy a podozrenia z kupovania poslancov, v prieskumoch sa prepadávala, doháňalo ju aj odštiepenecké Slobodné fórum. Dzurinda však do politiky vytiahol Ivetu Radičovú, odmietol výhradu vo svedomí, čím prilákal liberálnych voličov. A šokoval so ziskom 18 percent. Keby KDH neodmietlo koalíciu s HZDS, mohol ďalej premiérovať. Jeho premiérsky sen sa mu však rozplynul aj minulý rok. Kým Iveta Radičová v júnovú volebnú noc žiarila, na Dzurindovom smutnom výraze sa dalo čítať, ako ľutuje, že pár mesiacov predtým, po Ficových útokoch na financovanie strany, odstúpil z kandidátky. Svitlo mu, že keby začiatkom roka nespanikáril a ostal verný svojej povahe maratónca s výborným finišom, bol by opäť premiér.
Dzurinda už preto nechce klamať populárnejším volebným lídrom a dnes nám ponúka iba sám seba. Aj so svojím arogantným tieňom Miklošom. Ani ho veľmi nerozlaďuje, že Radičová, ktorá je politickým omylom nielen podľa Fica, nepôjde v kampani s ním, ale skôr proti nemu. On si jednoducho verí. Napokon, aj preto je v politike taký úspešný.
Lenže tentoraz sa Dzurinda podľa všetkého preceňuje. Tak trochu pripomína Helmuta Kohla z roku 1998. Aj ten vtedy uveril, že ho ľudia napriek veľkej nepopulárnosti opäť po x-tý raz zvolia za kancelára. Problém bol len v tom, že vietor už dlho fúkal proti nemu. Aura zjednotiteľa Nemecka vyprchala a tak chcel Nemcov získať s projektom nepopulárneho eura. Podobne je to aj s Dzurindom: aura reformátora už nefunguje a pre projekt eurovalu nenadchne ani svoj preriedený fanklub. A keďže fúkať proti nemu bude aj jeho volebný ťahák z roku 2006, hurikán Iveta, môže prvý krát vo svojom živote zažiť vo voľbách výprask. Prvý aj posledný.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.