V slovenskej politike sa opäť raz začala miešať politika (zodpovedné rozhodovanie o veciach verejných) a hry. Niektorí bývalí politici sa zmenili na hráčov, niektorí bývalí hráči, sa práve začínajú správať zodpovedne politicky.
Zhrňme si fakty.
Po prvé, Slovensko je za euroval.
Vo vláde, aj v parlamente. Vo vláde má rozšírený euroval väčšinu ministrov troch strán. V parlamente dokonca ústavnú väčšinu 114 poslancov. Ak nerátame nezávislých poslancov, podľa doterajších vyjadrení šéfov strán ide o poslancov SDKÚ (28), KDH (14), Most-Híd (10) a strany Smer (62).
Záver: Ak príde na riadne hlasovanie, Slovensko euroval podporí.
Po druhé, Radičovej vláda nepadne.
Dôvod? Nikto z vlády si pádom súčasnej vlády nepolepší a súčasne, nikto neporušuje koaličnú dohodu, na trest teda chýba autorita. Takže nie sú prítomné ani principiálne, ani oportúnne dôvody.
Ak by vláda v októbri padla, či už kvôli Ficovej podmienke (predčasné voľby) alebo vlastnej hlúposti (spojenie hlasovania s dôverou), polepšila by si iba opozícia. Keďže tá väčšinu nemá, vláda nepadne.
Rekonštrukcia kabinetu by znamenala oslabenie SDKÚ (Mikloš by prišiel o financie, Dzurinda by mohol čeliť požiadavke, aby vo vláde nesedel vôbec), predčasné voľby by boli existenčné pre OKS, Matoviča, čiastočne možno aj pre Bugára.
Záver: spojenie hlasovania s dôverou vláde nikto nenavrhne.
Po tretie, Slovensku chýba silný premiér (premiérka).
Nielen kvôli tomu, že Radičová počas koaličnej krízy cestuje po svete (sic!), ale najmä preto, že nedokáže veci riadiť a iba na ne reaguje. Jej vyhlásenia alebo chýbajú alebo sú nejednoznačné. A tam, kde sa neudržuje čistota, sa objavujú plesne.
Záver: hlavným vinníkom za domácu politickú krízu je SDKÚ.
Toľko politika. A teraz poďme k hrám.
Prvú hru rozohrali KDH a Most, ktoré začali hovoriť o spájaní hlasovania o eurovale s dôverou. Obidve strany však prestrelili. Preto dnes v predklone cúvajú a hovoria o spájaní „iba ako o jednej z možností“.
Správanie Jána Figeľa a KDH stojí za trochu pozornosti.
KDH bolo totiž pred pár rokmi v rovnakej pozícii ako dnes SaS. Staré KDH bolo proti európskej ústave, proti Lisabonskej zmluve, proti rozšíreniu EÚ o Turecko, dokonca proti skorému prijatiu eura. V každej jednej z týchto tém sa KDH líšilo nielen od väčšiny vo vláde, kde sedelo, ale aj od väčšiny celého politikého spektra. Vlády však napriek tomu fungovali a nikto z nich KDH nevyháňal. (Naopak, čas dal mnohým z týchto menšinových postojov za pravdu.)
Figeľ si koleduje. Nesedí totiž v európskej komisii, kde sa za podobné názory prichádza o prácu, ale v slovenskej vláde, kde je Sulíkov mandát rovnako demokratický, ako ten jeho.
Druhú hru rozohral Ivan Mikloš. Najskôr hovoril za seba (pondelok) a neskôr aj za premiérku (utorok), že chce spojiť euroval s dôverou.
Súčasťou tejto hry sú aj katastrofické scenáre s 50 percentným prepadom HDP. Sadli mu na to aj niektorí analytici. Akosi automaticky sa prijala téza, že ak SaS bude hlasovať proti eurovalu, tak sa rozpadne eurozóna. A to je holý nezmysel.
Mimochodom rovnaký nezmysel, ako Ficove strašenie, že ak padne euro, tak zo Slovenska odíde Volkswagen aj Peugeot. (Len tak na okraj, keby hneď aj euro padlo a koruna by tak strašne oslabila, tak volkswageny by len zlacneli, čomu by sa potešili trhy, aj nemeckí majitelia.)
Mikloš veľmi dobre vie, že aj keby Slovensko euroval odmietlo, eurozóna by to prežila. Očakávalo by sa síce, že by Mikloš (a možno aj Radičová) podali demisiu, popísalo by sa pár článkov, ale to je všetko.
Hra tretia, Ficova.
Pôvodne nebola žiadna, s pomocou Bugára, Figeľa a Mikloša je však Fico späť v hre. Nie však nadlho. Volá síce po rokovaniach a po predčasných voľbách, ani na jedno, ani na druhé však nemá reálnu silu.
Stačí si uvedomiť, aká je zahraničná politika Roberta Fica.
Keď bol premiér, robil to, čo si želal Brusel, Washington aj Berlín. Jediný, na koho si trúfol, bola Budapešť, inak nič.
Ak mu teda v nedeľu 9. októbra večer zavolá Angela Merkelová, je po hre. A hádajte čo: Fico sa tým ešte bude chváliť.
Tak si to zhrňme.
Richard Sulík doteraz v politike skôr zmätkoval. Spor o euroval však ukazuje, že vie byť aj politik.
Odrazil tlak na svoju stranu, ukázal jednotu klubu a pomaly prechádza z defenzívy (vysvetľovanie postoja) do ofenzívy.
Keby mal v mužstve dobrého útočníka, mohol by si dovoliť ešte viac. Napríklad znervózňovať KDH a Most tým, že by do debaty zatiahol Lipšica a Švejnu. Mohol by klásť otázky, či KDH povolí svojim poslancom hlasovať podľa svedomia, ako to bolo pri vojne v Iraku. A dalo by sa pokračovať.
Sulík sa nesmie zľaknúť, robí totiž užitočnú vec a čím bude odvážnejší, tým bude pre Slovensko prospešnejší. On, a nie jeho kritici, má prevahu. Argumentačnú, aj emociálnu. A ak bude robiť z neho Mikloš vlastizradcu, mal by prijať aj túto hru.
Na odvrátenej strane oproti Sulíkovi stojí Ivan Mikloš.
Je to chladný a vypočítavý politik. Nedá sa ho však nerešpektovať. Spor so Sulíkom však ukazuje, že hoci Mikloša neporazil žiadny ľavičiar, ani žiadny konzervatívec, neznamená to, že ho nemôže poraziť liberál. Nijako inak si nemožno vysvetliť prehnané Miklošove reakcie.
Sulík verzus Mikloš je skrátka užitočný spor. Nejde v ňom o euro, ani euroval, ale o budúcnosť slovenského liberalizmu.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.