Vystúpenie Jensa Weidmanna, šéfa Centrálnej banky (Bundesbank), pred rozpočtovým výborom parlamentu bolo včera mediálnou udalosťou dňa. Najostrejšie to glosoval liberálny denník Die Süddeutsche Zeitung, podľa ktorého Weidmann nasadil „konfrontačný kurz voči kancelárke“. Weidmann bol pritom len donedávna ekonomickým poradcom Angely Merkelovej, ktorá ho vyslala do čela Bundesbanky. Denník zdôrazňuje, že šéfbankár však tentoraz odhodil zábrany a neobvykle otvorene kritizoval reformu dočasného eurovalu (áno, presne tú reformu eurovalu, na ktorej sa pred našimi zrakmi rozpadá Radičovej koalícia). Jeden z citátov: „Tieto rozhodnutia (Weidmann má na mysli júlový summit lídrov eurozóny, kde sa dohodlo navýšenie a reforma eurovalu – pozn. mh) sú ďalším veľkým krokom na ceste k spoločnému ručeniu a k nižšiemu tlaku na disciplínu prostredníctvom kapitálových trhov bez toho, aby sa zároveň citeľne zvýšili kontrolné a vplyvové možnosti na národné finančné politiky.“
Ak to preložíme do zrozumiteľnejšej slovenčiny, Weidmann tvrdí, že navýšený euroval nakazí dlhmi zdravšie krajiny a súčasne zníži tlak na nevyhnutné reformy v postihnutých štátoch. Alebo ešte inak: Nemci budú mastne platiť namiesto toho, aby ostatní šetrili.
Weidmanna však najviac nestraší ani tak fakt, že z nového eurovalu sa majú rozdávať pôžičky pre vysokozadlžené štáty, ale najmä plánovaný nákup dlhopisov cez euroval. Podľa neho je totiž úplne nejasné, či štáty, ktoré z týchto nákupov dlhopisov najviac vyťažia, budú nútené ponúknuť nejakú protihodnotu (v podobe nevyhnutných reforiem). A šéf Bundesbanky už vôbec nerozumie, ako je tento zamýšľaný program v súlade s princípom, podľa ktorého má byť pomoc z eurovalu až tým posledným prostriedkom.
Šéfbankár je teraz na roztrhnutie, o jeho názory sa zaujímal aj Der Spiegel (rozhovor nie je k dispozícii online), ktorému Weidmann predostrel, ako by mali európski politici v tejto zložitej situácii postupovať. Vraj si majú čo najrýchlejšie vybrať: „Medzi alternatívou so zodpovednými členskými štátmi, ktoré neručia za iné štáty a podliehajú disciplíne trhu alebo alternatívou s prehĺbenou politickou integráciou. Žiadna stabilná cesta medzi týmito dvomi alternatívami neexistuje.“ Weidmann explicitne varuje pred nebezpečnou prostrednou cestou: tou je kombinácia spoločného ručenia za dlhy pri zachovaní samostatnej finančnej politiky národných štátov. Tejto cesty sa Weidmann obáva najviac, pretože sa bude javiť politikom ako najpohodlnejšia.
Nemeckí bankári nie sú zdesení iba zo summitových rozhodnutí eurolídrov, ale aj zo správania Rady Európskej centrálnej banky (ECB), ktorá v posledných mesiacoch zástupcov Nemecka doslova valcuje. Za posledných osem mesiacov sa už dvaja topbankári vykašľali na kariéru vo Frankfurte a radšej sa porúčali zo scény. Tým prvým bol Axel Weber, Weidmannov predchodca na čele Bundesbanky, s ktorými Angela Merkelová naisto rátala ako s budúcim prezidentom ECB. Keď však banka minulý rok spustila nákupy dlhopisov (dosiaľ minula vyše 145 miliárd eur), nemeckí zástupcovia v bankovej Rade, Weber a Jürgen Stark, sa vnútri zmohli iba na protesty. Nemecko je síce najdôležitejšou krajinou eurozóny a aj samotná ECB bola vedome budovaná s obdivom voči Bundesbanke a niekdajšej marke, to však nebolo v nových časoch nič platné. Weber a Stark sa cítili zaviazaní tradícii Bundesbanky, podľa ktorej sa má centrálna banka starať výlučne o menovú stabilitu a nepúšťať sa do dobrodružstiev. Lenže smer, ktorým sa v eurokríze vydala ECB pod vedením Tricheta, bol pre nich rezignáciou na všetky princípy, ktorým kedysi prisahali vernosť. V Rade ECB sa obaja Nemci ocitli osamotení – čelili najmä zástupcom južanských štátov, ktorí najviac naliehali na nákupy dlhopisov na sekundárnom trhu. Kalich trpezlivosti sa naplnil. Najskôr, začiatkom tohto roka, Weber vyhlásil, že už nechce byť šéfom ECB, čím sa pripravil o vrchol svojej kariéry. Merkelová aj nemecké médiá boli šokované.
Teraz v septembri ich šokoval aj Stark, doterajší šéfekonóm ECB, de facto Trichetova dvojka. Kým Weber bol skôr typom akademika, o Starkovi Handelsblatt v článku Starkov odchod vrhol Európu do neistoty napísal, že stelesňuje tradíciu nemeckej Bundebanky ako nikto iný. Bol to Stark, ktorý sa podieľal na vypracovaní Paktu stability a rastu a pre zasvätených Nemcov stelesňoval serióznosť, odbornosť a principiálnosť. Voči Trichetovi sa správal do poslednej chvíle maximálne loajálne a vyhýbal sa verejnej kritike. Až sa rozhodol odísť...
Podľa Handelsblattu však bude ešte horšie: v čele ECB čoskoro nahradí Francúza Tricheta Talian Draghi, ktorý je síce renomovaný ekonóm, no ešte nebol preverený takouto skúškou. Denník sa obáva, že Draghi podľahne atmosfére aj tlaku z domáceho prostredia, a nákup talianskych dlhopisov cez ECB ešte vzrastie. Handelsblatt konštatuje, že nástupom Taliana je už naprogramovaný obrovský konflikt záujmov, „oproti ktorému všetko, čo sa udialo doteraz, bledne“.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.