Pracovné povinnosti ma prednedávnom nasmerovali do „sociálnej“ osady blízko Bratislavy. Nemyslím geto v Podunajských Biskupiciach, ale Strmé vŕšky v Záhorskej Bystrici, kde majú svoje vily viacerí zbohatlíci postkomunistického obdobia - alebo regionálnej „doby koženej“ (hoci neviem prečo nie „širokej“, veď predsa Viktor Kožený z Bahám stále vykrikuje, že na harvadské fondy sa pýtajte práve tu).
Okrem kľúčového sponzora Smeru Juraja Širokého na ulici bývajú aj iné postavy – rezidencia Jozefa Brhela so Širokým priamo susedí, obďaleč je barák Ladislav Vaškoviča, kedysi obvineného z tunelovania VÚB banky. Cez cestu býva Ladislav Tichý, súčasný šéf prokuratúry a jeho bezprostredným susedom je Ladislav Balaník, Širokého človek v harvardských fondoch.
Obvykle ma prechádzky alejami pekných domov, s trávnatými a upravenými záhradami, zohrievajú na duši - rád by som taký mal raz aj ja. V Anglicku som sa dokázal prechádzať (inšpirovať) dedinkami aj celé hodiny. Briti držia tradíciu, pekné tehlové domy s dôrazom na záhradu nenechali v histórii, ale na starousadlíkov plynulo nadväzujú aj mladší prišelci.
Prechádzka zbohatlíckou alejou na Strmých vŕškoch ma však nijako nenadchýnala. Naopak, necítil som sa vo svojej koži, dokonca ma to tam desilo, mal som chuť odtiaľ čo najrýchlejšie zmiznúť. Čím to bolo?
Niečo ako estetika a vkus sú pre týchto ľudí evidentne neznáme pojmy. Brhelov „brloh“ vyzerá ako vesmírna búda, ktorá sa k Širokého rezidencii, pripomínajúcej pokus preniesť do iného časopriestoru haciendu na spôsob amerických južanských farmárov, vôbec nehodí. Vaškovičova vila už z Google earth pripomína amfiteáter (načo sú tam tie vežičky?).
Ale ten nepríjemný pocit nepramenil len zo šerednosti územia. Ľudia, ktorí tu žijú, akoby sa báli o všetko, čo sa nachádza za ich hrubými a vysokými múrmi. Je im vlastne čo závidieť? Stiesnené priestory medzi ulicami vyvolávajú klaustrofóbiu, medzi domami nie sú chodníky a cesta je úzka. Moja noha bola možno jediná po dlhej dobe, ktorá sa tam prechádzala – tu sa zrejme existuje tak, že sa otvorí brána a vyjde z nej auto.
Azda táto Širokého ulica konzervuje čosi viac, než len nevkus.
Keď už politici konečne našli priestor pre slovenské Múzeum zločinov komunizmu, na tejto ulici by mohla plynule pokračovať exkurzia pre študentov s názvom Múzeum následkov komunizmu trochu inak. Len ako tým deťom vysvetliť, že takáto cesta k bohatstvu im šťastie neprinesie? Bojím sa, že až priveľmi veria miláčikovi Rytmusovi: „Zarábaj keš, tak ako vieš“.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.