Ako novinára ma popri bežných kauzách, ktoré sa týkajú politiky, biznisu či justície, zaujíma najmä holokaust a zločiny komunizmu. Preto vždy, keď mám čas, vyhľadám ľudí, ktorí na vlastnej koži zažili zverstvá jednej či druhej totality. A potom sa hodnú chvíľu spamätávam z toho, čo som počul.
Pred dvoma rokmi bolo 20. výročie nežnej revolúcie. Už dlho ma hnevalo, že bývalí politickí väzni, ktorí trpeli v Ilave, Leopoldove či Jáchymove, majú napriek zmene režimu nižšie dôchodky ako bývalí príslušníci ŠtB, z ktorých mnohí sa na týraní ľudí ako Noskovič osobne podieľali.
Preto som sa rozhodol, že o tom napíšem a oslovil som Karola Noskoviča. Jeho smutný príbeh sa začal v roku 1951, v tom čase mal krátko pred maturitou. Keď sa raz večer Noskovič vracal z kina domov, zatkli ho dvaja eštebáci. „Dali mi na ruky putá, priviazali ma o stoličku, opreli pištoľ o hlavu a pýtali sa na údajnú protištátnu činnosť. Po výsluchu som bol celý krvavý.“
S priateľmi tlačili letáky, že komunisti vyhadzujú ľudí z práce, berú im pôdu, zatvárajú kňazov. Hádzali ich do schránok, rozdávali kolegom a známym. „Jeden z nás sa v krčme preriekol pred človekom, ktorý sa vydával za člena akejsi opozičnej skupiny. Bola to hra, v skutočnosti išlo o eštebáka,“ spomínal Noskovič.
Najskôr ho odvliekli do vyšetrovacej väzby v Leopoldove, kde vládli neznesiteľné pomery. Prežil aj tzv. leopoldovský mlyn, čo bol spôsob, ako zlomiť tých, ktorí sa nechceli priznať. „V jednom kuse nás mlátili, dávali ceruzky medzi prsty, ktoré potom stláčali. Celú noc nám do očí svietili žiarovky, v izbe nebola žiadna posteľ, len holá zem.“
Noskovič bol odsúdený za vlastizradu. „Keď som sa dozvedel, že mi dali šesť rokov, mal som veľkú radosť, že vôbec žijem. Teoreticky som mohol dostať aj trest smrti.“ Po 110 dňoch na samotke v Leopoldove ho odviezli do väznice v Ilave, aby napokon skončil v uránových baniach v Jáchymove.
Odsedel si viac ako tri roky. Na trojposchodových posteliach ich spalo osemnásť. Pracovali 12 hodín denne, robili aj nočné zmeny. „Na raňajky sme dostali kúsok chleba a nejakú čiernu žbrndu, čo nám muselo vydržať až do večera. Zažil som aj to, keď strieľali ľudí bez rozsudku.“
Po prepustení z väzenia narukoval Noskovič ako bývalý politický väzeň k takzvaným čiernym barónom. Dva roky fáral v ostravských uhoľných baniach. „Otec vždy chcel, aby som šiel na veterinu, no ja som mal záujem o povolanie učiteľa,“ spomínal Noskovič.
Namiesto toho bol celý život robotníkom – najskôr lisoval vypínače, pracoval na stavbe aj v hydinárňach. Problémy mal aj jeho otec, ktorý si za údajnú ilegálnu činnosť odsedel päť rokov v Jáchymove. Keď išiel Noskovič v roku 1994 do dôchodku, štát mu vypočítal necelých 100 eur mesačne.
Až do svojej smrti dostával približne 400 eur. Komunisti ho teda potrestali dvakrát – najskôr ho zavreli, potom mu znemožnili normálne žiť. A keďže nemohol robiť to, čo chcel, štát mu vypočítal o polovicu nižší dôchodok ako tým, ktorí ich prenasledovali.
Noskovičov príbeh vtedy zaujal aj viacerých politikov. Zhodli sa, že je nehorázne, keď politickí väzni – na rozdiel od bývalých príslušníkov ŠtB – na dôchodku doslova živoria. Noskovič však neveril, že sa to zmení. „V slovenskom parlamente je stále príliš veľa bývalých komunistov.“
Karol Noskovič mal pravdu. Dodnes sa nič nezmenilo, dôchodky bývalých politických väzňov sú zúfalo nízke, hoci od volieb 2010 je komunistov v slovenskom parlamente o čosi menej. Česť jeho pamiatke.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.