Aj tentoraz som na ne išiel len tak mimochodom – mal som nejakú prácu v Banskej Štiavnici a tak som sa zastavil na pol dňa v Kremnici. Videl som tri predstavenia, dve z nich ma úplne nadchli. Bol to jednak americký klaun Peter Schub a jednak poľské sláčikové kvarteto MozART GROUP. V obidvoch prípadoch som sa vyše hodiny bavil a smial tak, ako málokedy v živote.
Rád by som nejakým spôsobom opísal v čom to bolo také skvelé, ale to je v prípade dvoch predstavení, ktoré boli takmer bez slov, pomerne ťažké. Tak sa o to radšej ani nebudem pokúšať. Každý z tých nesmierne milých, inteligentných a prekvapivých vtipov by prerozprávaním stratil podstatnú časť svojho šarmu.
Ale jedno povedať chcem. Po dlhom čase som v Kremnici zažil pocit, že som svedkom dokonalosti. Viem, že je to odvážne tvrdenie, má to v sebe dokonca istý prvok rúhania, ale tak som to cítil. Na pódiu ľudia s neobyčajnou invenciou a perfektnou technikou, v hľadisku úžasne žičlivé publikum a medzi pódiom a hľadiskom ten zázrak, ktorý nikdy neviem opísať, ale každý, kto ho zažil, okamžite vie, o čom hovorím. Je to ten zázrak (the zázrak), ktorý sa odohráva práve a len v divadle.
Je zopár otázok, na ktoré odpovedať viem. Jednou z nich je táto: Pôjdem na Kremnické gagy aj nabudúce?
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.