Neexistuje človek, ktorému by sa vyťažený, zničený ne-les páčil. Nepáči sa nikomu, dokonca ani tým, ktorí ho vyrúbali, ani tým, ktorí sa pod jeho likvidáciu (často formálne) podpísali. Keby to bolo naopak, boli by oni medzi prvými, ktorí by sa na holoruby chodili rekreovať. V prachu, páľave, uprostred tej skazy, rozkladali by si deky, hrali sa s deťmi, vnúčatami, grilovali mníchovské klobásky. Ak sú, podľa nich, holoruby „normálne“ – tak nech na nich žijú, nech si tam kúpia pozemok, postavia víkendicu, apartmánový dom. Majú na to peniaze z dreva, na ktorom zarobili.
A potom, našťastie, sú medzi nami ľudia, duše čisté, srdcia úprimné, ľudia láskaví, ktorí nepodliehajú morálnej skaze, ale bojujú. Bojujú ako môžu, vedia, prepadajúci sa do priepastí beznádejí, pretože „ten istý les tam už nikdy nebude, nič sa nevráti do pôvodného stavu, o sto rokov tu už nebudem(e)“.
Holorub nad Rejdovou nie je mesačnou krajinou, ako zvykneme vravievať. Je jej najtemnejšou stranou. Prežil som na ňom hodiny, dlhé hodiny som sa ním potuloval, pozerajúc sa cez clony dažďov na niečo, čo mi trhalo srdce. V revíroch vlkov, nachádzal som ich stopy, pretlačené stopami lesných kolesových traktorov, harvestorov, ťažkých áut, mechanizmov. V koľajach po nich sa nebo odrážalo v mlákach, obkrúžených dúhovými škvrnami nafty.
Smutné je, že slovenské holoruby veľmi často idú ruka v ruke so zákonnosťou. Zákony tejto krajiny sú písané a interpretované tak, aby sa medzi nimi hľadali a nachádzali kľučky, aby nedochádzalo k ich porušeniu. V honbe za peniazmi neuvažujeme nad tým, ktoré zákony sme porušil, ale ktoré sme neporušili. Zdôvodniť „potrebu holorubu“ je jednoduché, stačí prehlásiť, že „je tam kalamita“. Neexistuje zákon, ktorý by prikazoval stav najskôr zdokumentovať, potvrdiť tak, že na danom území skutočne kalamita (lykožrútová, vrcholcová, veterná, emisná...) je. Stačí povedať, že tam bola. Tam, kde bol les, kde je už holorub. Prečo je to tak, v dobe, keď obyčajným mobilom vieme zdokumentovať aktuálny stav, keď vieme následne spraviť analýzy? Prečo dovolíme „im“ aby spravili čo spraviť chceli bez predloženia dôkazov? Pretože dodatočne nikto nezistí, nepotvrdí, že les bol postihnutý kalamitou(?) Pretože stromy nemajú čiarové kódy, inventarizačné čísla, DéKáPéčka ako kedysi, za socializmu. Režim, z ktorého sme sa chceli oslobodiť, padol. My sme sa oslobodili? Nie. Všetci nie.
Holorubný spôsob ťažby bol ešte v osemdesiatych rokoch jediným spôsobom ťaženia lesov. V polovici deväťdesiatych rokov sa od holorubov ustúpilo, prišla metóda podrastového spôsobu ťažby, na čas bola holorubná ťažba dokonca zakázaná. Lenže – čo je to podrastový spôsob ťažby? Také isté vyrúbanie lesa, ako pri holorube, akurát sa na ploche nechajú maličké stromčeky, stačia tie z náletov. Zmenou terminológie ideme maskovať diela skazy? Aký eufemizmus pre holorub sme ešte schopní vymyslieť? Národné majstrovstvá v zahmlievaní, premenovávaní, ospravedlňovaní, zdôvodňovaní. Slovak bautiful. Prečo radšej nepovieme priamo, že ide len o okamžitý zisk, samozrejme finančný, že je jedno čo bude o polstoročie, storočie, hlavne že „v zmysle uznesenia došlo ku kapitalizácii ziskov“? Že „socializácia strát“ je nezaujímavá, nestojí ani za mávnutie rukou. Veď len nech nejako žijeme – tu, teraz, dnes i pozajtra. A potom – amen tma.
Najkrajšie stromy rastú na Horehroní, a najdesivejšie holoruby hľadajte v Národnom parku Nízke Tatry. Hrebeňovka z Čertovice na Kráľovu hoľu poskytne najúchvatnejšie desivé panoramatické rozhľady na stovky hektárov holorubov. Alebo v lokalite Ramža nad Vyšnou Bocou: vyše štyristoročné smreky sú nenávratne preč, holiny po nich pripomínajú len súčasnosť. Je vám ďaleko ísť nad Malužinú, do Nízkych Tatier? Obdivujte holoruby vo vojenských lesoch na Záhorí, v Bukovských lesoch v Národnom parku Poloniny, choďte na Oravu, na Kysuce. Všade ich nájdete. Cíťte sa tam ako doma. Veď my sme tu skutočne doma.
Z Masnej nad Rejdovou som zišiel dolu strmými svahmi, zabárajúc sa v suchých konároch po ťažbe, bielych a ostrých ako polámané kosti rýb, ležiacich pod náhrobkami pniakov. Lialo. Dolu sa obloha rozjasnila, krajinu zalialo slnko, ktoré ma viedlo ďalej. Záchrana.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.