Nespráva sa totiž ako minister, ale ako (prepytujem) europoslanec. Namiesto toho, aby robil politiku, cestuje po svete a usmieva sa. Reční, ale nič nepovie.
Dva príklady z minulého týždňa.
Maďarský predseda parlamentu László Kövér pre české Hospodářske noviny porozprával, ako „slovenská strana veľmi brutálne zmenila hranice“ a ako „maďarský štát mohol použiť vojenskú silu“. Nič z toho samozrejme nie je pravda, a ako pamätníci vedia, slovenská polícia už raz po rozhodnutí medzinárodného súdu musela v Gabčíkove rozohnať maďarskú demonštráciu. Vtedy bol ministrom vnútra zosnulý Ladislav Pittner a Slovensko konať vedelo.
Lenže dnes je všetko inak a zodpovedný minister nekoná. Ešte aj o neakceptovateľnom správaní maďarského šéfa parlamentu sme sa museli dozvedieť od opozície, nie od šéfa zamini.
Skráťme to. Minister Dzurinda nedokáže urobiť nič, ani len pozvať si maďarského veľvyslanca na svoj koberček a tlmočiť mu svoje výhrady. Pritom ide o ten najdiplomatickejší možný protest. Najmä keď mal maďarský veľvyslanec na Hlbokú cestu zájsť minulý týždeň hneď dvakrát. Druhýkrát za to, že „obrazne aj doslovne“ podporuje najradikálnejšiu slovenskú homosexuálnu organizáciu.
Lenže Dzurinda mlčí. Raz. Dvakrát. Trikrát. Stále.
Prečo to robí?
Možnosti sú dve.
Prvá je, že predseda SDKÚ nevie, čo má robiť. Nevie nájsť stratégiu proti provokujúcemu Maďarsku, nevie aký signál má vyslať, nevie, čo má navrhnúť. Pred pár mesiacmi si možno myslel, že budú stačiť úsmevy a maratóny. Dnes je všetko inak. Maďari využili predsedníctvo EÚ na to, aby Orbán presadil svoje najodvážnejšie politické ciele. A Slovensko sa tíško prizeralo. Aj Nemcov bolo počuť viac.
Druhá možnosť tú prvú nevylučuje.
Dzurinda sa nespráva ako minister, pretože jeho ciele sú iné. Doslova a do písmena stranícke. Jednoducho, opozeraný predseda SDKÚ chce politicky prežiť. Preto sa správa pasívne. Za žiadnu cenu nechce urobiť väčšiu chybu, preto – verný slovenskému porekadlu - nerobí radšej nič.
Povedané inak, dôležitejší spor vedie s Radičovou, nie s Orbánom, o bozkávajúcich sa chlapoch ani nehovoriac.
Aby Radičovú porazil, musí ju prežiť. Preto ju necháva vládnuť (a robiť chyby) a on si užíva platené voľno.
Lenže aj Dzurinda má nadriadeného. Nie síce v strane, ale v štáte áno. Keby malo Slovensko uvedomelého premiéra, začal by konať.
V záujme vlastnom, aj štátnom.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.