Ešteže nezabudol zdôrazniť, že sčítanie je „právo i povinnosť“ a dodal aj pár naježených úradníckych zaklínadiel. Ešteže tvrdí, že poskytnuté údaje sú chránené zákonom a budú slúžiť výlučne pre jeho potreby. Aj sa mi poďakoval za spoluprácu. Vážený úrad, niet za čo.
Podľa vlastného rozhodnutia som sa rozhodol, že som príslušníkom rómskeho etnika. A občanom Slovenskej republiky. Rozhodol som sa dobrovoľne. Uvedomil som sa – ako dnes zvyknú vravievať mladí. Rozhodnutie to bolo ľahké, slobodné a povzbudené slovami mnohých známych osobností, ktoré sa k rómskej etnickej skupine prihlásili verejne – ako ja teraz.
Moje rozhodnutie zrelo dlho. Je výsledkom všeobecného a prvoplánovo populárneho hľadania odpovede na „rómsku otázku“, spôsobu hľadania riešenia „rómskeho problému“. Pre mňa neexistuje žiadna rómska otázka a problémy mám také ako ktorýkoľvek iný Róm alebo neróm. Všetci sme ľudia, o „ľudských otázkach“ a „ľudských problémoch“ viem(e) svoje. Alebo nevieme.
V ostatných rokoch som sa stretol s bezhraničnou a nekontrolovanou nenávisťou k nám, Rómom. Vypuklo otvorenou, verejne vykrikovanou, ziapanou pod slovenskými štátnymi vlajkami na plné hrdlá, ale i skrytou za rozkošné falošné úsmevy jemne pehavých árijských tváričiek. Plaziacou sa našou krajinou ako smradľavý tieň latentnej nenávisti a nevraživosti čakajúcej na príšernosť príležitosti. Tvárou v tvár, z očí do očí, som bol konfrontovaný s – na veľa pohľadov – inteligentnými, spoločensky váženými a uznávanými ľuďmi, z ktorých sa v rozhovoroch (zvyčajne bez svedkov) vykľuli obyčajní rasisti, rozprávajúci s ľahkosťou a úsmevom, zle zakrývajúcim nenávisť a zlosť, „o konečnom riešení rómskeho problému“, o tom, ako „prichádza najvyšší čas robiť s tým konečne poriadok“, ako „ich“ treba „riešiť“. Mnohí z tých „čistých, spravodlivých, pracovitých, zabezpečených, majetných, navoňaných, bielych, vzdelaných, prispôsobivých...“ mi jednoducho a úprimne povedali, že „s neprispôsobivými parazitmi treba už konečne spraviť poriadok, treba ich zavrieť za ostnaté drôty pod elektrický prúd, zakázať im množiť sa, nič im nedať – ani prácu, vyhubiť ich alebo vysťahovať...“ A tak ďalej.
Otvorene sa hlásim k rómskej etnickej skupine, pretože som človekom. Nerozlišujem ľudí podľa toho, ako vyzerajú, akú majú farbu očí, pokožky, či sú nízki, tuční, tmaví či svetlí, mentálne a inteligenčne „in“ alebo „out“. Nerozlišujem ľudí na prispôsobivých ne-parazitov a neprispôsobivých parazitov. Poznám a celý život len spoznávam ľudí – či sú dobrí, či sú zlí. Netrápi ma čím sú, ale akí sú. Nič menej, nič viac. Niet čo riešiť.
„Neexistuje žiadna židovská otázka v Dánsku,“ povedal v jeseni 1941 dánsky minister zahraničných vecí Erik Scavenius Hermannovi Göringovi, vtedy oficiálnemu Hitlerovmu zástupcovi a nástupcovi, keď sa dánsky a islandský kráľ Kristián X. verejne a otvorene zastával židov, zvláčaných z celej okupovanej Európy do koncentračných táborov. Jeho Veličenstvo Kristián X. každý deň slobodne chodil bez sprievodu, ochranky, po Kodani a demonštroval tak rovnosť medzi ľuďmi všetkých rás a vierovyznaní.
Od polnoci z 20. na 21. mája 2011 chodí po Slovensku o jedného Róma viac. Nad hlavou mu veje Slnko, bezpečne ho vedie k horizontu, rozhodnutého žiť slobodne. Sloboda mu je nadovšetko, preto je takým, akým je – vďaka Nej a s Ňou.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.