Výstava vyvolala kritickú reakciu katolíckych biskupov, inak žiadne väčšie protesty. Za slovo nestála veľvyslancovi Jej veličenstva, žiadnemu slovenskému umelcovi, kritikovi, ani politikovi. Toľko k stavu verejnej diskusie u nás. A teraz k problému tohto údajného umenia.
Cieľ autora je pubertiacky priamočiary: šokovať. Hovoriť o estetike a umení je nenáležité. Takéto „umenie“ neprežije dve desaťročia, a to sa umelcom nestáva.
Chcem však povedať niečo iné.
Akosi automaticky sa predpokladá, že podobné provokácie sa nemajú kritizovať či odsudzovať. Podľa liberálov je to predsa sloboda, podľa umiernených kresťanov a konzervatívcov sa tým len zvyšuje pozornosť a reklama.
Myslím si opak.
Povedané priamo: je to účelová provokácia a urážka. Je to nevkusné, a najmä neslušné. Je to teda aj morálny problém. Ak si myslíme, že morálka je pre prežitie spoločnosti dôležitá, tak sa o budúcnosť našej Sodomy a Gomory musíme trošku pobiť. Disidentský hlas je viac ako pasívne prizeranie.
Cieľom samozrejme musí byť, aby podobné akcie u nás jednoducho neboli. Samozrejmosťou by malo byť, že by nemali byť v štátnych a mestských galériách (to sú tie, ktoré financujú aj kresťania, nielen liberáli), ale ani v súkromných. Prečo?
Aj keď nejde o rovnocennú vec, pokúsim sa použiť príklad, ktorému by mohli rozumieť aj liberáli.
Predstavte si výstavu, kde by bol zobrazený známy bratislavský homosexuálny umelec (meno je nepodstatné), ktorého by náš „avatgardný umelec“ zobrazil utopeného v zvratkoch, vo výkaloch alebo s hlavou, kde by namiesto rozumu bolo niečo podstatne prízemnejšie. Poprípade by „kontroverzné“ dielo pre istotu ešte nieslo aj „kontroverzný“ názov (ponechám na predstavivosti čitateľa).
Žeby to nebolo umenie? Žeby to bola otvorená urážka konkrétnej osoby?
Nuž, áno.
Podobných príkladov na „originálny“ a „kontroverzný“ námet môže byť iks. Židia, Rómovia, hendikepovaní ľudia, ženy po päťdesiatke, dalo by sa pokračovať.
Čo by asi vyvolali takéto výstavy? Odsúdenie a pohoršenie.
V čom sú Alžbeta II. a Benedikt XVI. iní?
V jedinej veci: že to dostatočne nevadí kresťanom a Angličanom. Pretože, nemýľme sa, naši milí kontroverzní „umelci“ dobre poznajú svoje hranice. Stačí si všimnúť, ako často zosmiešňujú povedzme islam.
Keď je cena vysoká, stiahnu chvost.
Preto sa treba ozvať a protestovať. Verejne a hlučne.
Existujú však aj krajnejšie metódy. Istý izraelský diplomat napríklad pred pár rokmi v jednej škandinávskej krajine zničil exponát urážajúci pamiatku nevinných Židov. Alebo francúzski kresťania pred mesiacom vo francúzskom Avignone zničili známy exponát kríža utopeného v moči, dielo amerického fotografa Andresa Serrana.
Je to vandalizmus?
Nemyslím si. Žid aj kresťania predsa stáli na strane etiky aj estetiky. A to vandali nerobia.
Jedna paralela by sa našla. Podobné „umenie“ si predsa zaslúži rovnaký osud ako busty komunistických papalášov. Smetisko. Treba sa však o to pričiniť.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.