Minister školstva Eugen Jurzyca v marci avizoval postupné zmeny v zozname povinnej literatúry. Ministerstvo si od toho sľubuje väčší záujem školopovinných detí o čítanie „povinných“ kníh aj koniec trápenia detí „neatraktívnymi“ knihami. V novom zozname „povinnej literatúry“ budú knihy príťažlivé a zaujímavé. Výsledkom by malo byť, že deti porozumejú čítanému textu, pretože nielenže málo čítajú, ale tomu, čo prečítajú, ani nerozumejú.
Nechám nateraz bokom ministrovu iniciatívu, vyjadrovať k nej by sa mali učitelia, znalci literatúry, literárni kritici a vedci, hádam aj spisovateľky a spisovatelia (pretože tu nejde o „tvorivé zabetónovanie sa“ na nejakom zámku za lacný peniaz, ale o osudy ich diel – aj či sa stanú alebo nestanú čítanými). Nebudem sa zaoberať ani tým, či je vhodnejšie hovoriť o „povinnej“ alebo o „odporúčanej“ literatúre.
Do aktuálneho vydania .týždňa som písal text o výstave obrazov národného umelca Martina Benku. Viac ako o ňom som písal o jeho obrazoch a o svojich pocitoch z nich. Pri písaní tohto textu som prečítal podstatné časti z troch rozsiahlych publikácií o (výtvarnom) umení, jednu z nich som napokon prečítal celú. Popri tom som sa s horiacim srdcom oddal lesníckym skriptám o stromoch, holoruboch a environmentalistike. Z pohľadu mojej práce to všetko bolo „povinným čítaním“ (priznám sa, že prečítanému textu som občas nerozumel), ale inak to bolo fajn čítanie. Poučné i oddychové. Čítanie o holoruboch, o slovenskej výtvarnej moderne, skúmanie Benkových obrazov v galérii a popri tom paralelné počúvanie hudby a písanie ma upriamili k úvahe o našej „povinnosti“ spoznávať a poznať umenie. Nielen literatúru, ale i umenie výtvarné, filmové, hudobné, fotografické, divadelné. Domnievam sa, že umenie by nemalo byť len akousi trpenou nadstavbou na chvoste spoločenských záujmov, zavesenou za ekonomiku, politiku, hospodárstvo, ba i šport a náboženstvo.
Ak svet spoznávame predovšetkým prostredníctvom videného (kam nepochybne patrí aj čítaný text) a potom cez to, čo počujeme, nemali by sme v súvislosti s výchovou a vzdelávaním detí hovoriť len o „povinnom čítaní“. Našou povinnosťou by malo byť upriamovať detskú pozornosť nielen na atraktívne knižky, ale i na zaujímavú a hodnotnú hudbu, na obrazy, filmy, fotografie, divadelné hry.
Byť teda ministrom školstva alebo sediac v učiteľskom kabinete pod modelom chrústa nadrozmernej veľkosti seriózne by som uvažoval nielen nad „povinným čítaním“, ale aj nad „povinnými“ filmami, obrazmi, fotografiami, divadelnými hrami, hudobnými skladbami a pesničkami – ktoré by „moje deti“ nevyhnutne mali vidieť, počuť. Preto, aby im to otvorilo oči a uši svetu, do ktorého vchádzajú bránou školy. Všetko totiž so všetkým súvisí, a nik nevie s určitosťou a istotou povedať, čo a v akom momente koho natrvalo ovplyvní, začne formovať jeho charakter, vzťah ku svetu, k životu. Lenže – to všetko už dávno vieme. Len si na to akosi nevieme spomenúť, včas si to pripomenúť.
Takže – čo s tebou, umenie? Spraviť z teba povinnosť, alebo vzbudzovať o teba záujem? Skôr to druhé, pretože mať záujem znamená správne vykračovať po správnej ceste za novými objavmi, hoc i na koncoch stratených dolín vedomia, kde sa síce nenávratne stráca signál civilizačných zbytočností, ale je tam iný, doteraz netušený svet. Veľmi príťažlivý a nevyhnutne potrebný pre naše životy.
Svet umenia milovať svet.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.