Keď naši odchádzali po prehre s Fínmi, časť ľudí v hľadisku tlieskala a časť pískala. Pískot je počuť viac a preto bol celkový dojem skôr nepríjemný ako príjemný. Mali sme preto trochu obavu z toho, ako diváci privítajú hráčov pred posledným zápasom. Privítali ich búrlivým aplauzom.
Rovnako ich povzbudzovali počas zápasu (a to aj keď sa nedarilo, a treba povedať, že v tomto zápase sa toho tiež hodne nedarilo). Ale to, čo prišlo na konci, sme naozaj nečakali.
Keď sa v posledných minútach tretej tretiny ozvalo mohutné zborové "ďakujeme", boli sme divákom vďační. Keď potom po zápase mužstvo vytlieskali, boli sme trochu prekvapení. Ale keď po odchode hráčov tlieskali tak dlho, až kým sa hráči zo šatne nevrátili na ľad, boli sme dojatí.
Bola to láskavá rozlúčka s Paľom Demitrom a celou touto generáciou. Bola presne taká, akú si všetci želali po zisku medailí. Prišla aj bez nich, a to bolo naozaj krásne. Možno ešte krajšie než po úspechu.
Aj toto je slovenský hokej. Alebo už len bol?
Je fakt, že tu, doma, stratil slovenský hokej dobrého ducha. Ale nie je to vinou týchto hráčov. Oni si za tie roky odrobili svoje a ešte veľa navyše. Majú už právo oddychovať. Úloha pre všetkých ostatných je jasná: nie len viac zdrojov do hokeja, skôr viac čistoty, profesionalizmu a vôle. Nie Široký, Gašparovič a Sisa Sklovská. Áno... Kto vlastne áno?
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.