Je po rozkorčuľovaní, pozeráme na rolby krúžiace po ľade, je to také upokujujúce. Aj keď dnes nijaké upokojenie pred zápasom nepotrebujeme. Obaja sme celkom pokojní, chladní, vlastne až studení. Cítime sa ako Lazar - nevylučujeme, že na nás ešte niekto zavolá, ale nepočítame s tým.
Nie je to preto, že by sme mužstvu prestali veriť. Veríme mu rovnako, ako doteraz. Nielenže veríme, sme si istí, že urobia všetko, čo bude v ich silách. Ale cítime ten pokoj, ktorý sa asi dostavuje pred posledným zúfalým bojom. Keď už nie je čo stratiť, ale ešte sa dá všetko získať.
Prvé príjemné zistenie - hráčom neveríme len my, ale celý štadión. Pri nastupovaní na ľad ich víta standing ovation. A mexická vlna, ktorú obidvaja neznášame.
Prvá tretina: využili sme presilovku (chvíľu sa zdalo, že Marián Gáborík so strelou pridlho váha, ale nakoniec trafil excelentne), dali sme prvý gól, vedieme 1:0. Fíni strieľajú viac a nebezpečnejšie, ale celkove to bola vyrovnaná tretina. Neprepadáme ani náhodou predčasnej radosti. Všetko sledujeme s pokojom zen-budhistických mníchov. Je to dlho nepoznaný mentálny stav. Aj keď, priznávame, tesne po góle sme na chvíľu z tohto stavu vypadli.
Druhá tretina: na ľade je to väčšinou z našej strany trápenie, Jaro Halák sa ale niekoľkokrát vyznamenal. Za normálnych okolnosti by sme boli s nervami v prdeli, ale v tomto polomŕtvolnom stave to zvládame s pokojom, ktorý sa síce nedá nazvať stoickým, ba možno ani pokojom nie, ale zvládame to.
Tretia tretina: v polovici tretiny pustil Halák dva pomerne lacné góly a až vtedy sme sa úplne a definitívne upokojili. Štvrtý krát po sebe sme na konci hrali power-play, v ktorej nepadol gól, štvrtýkrát sme o gól prehrali. Je po všetkom, skončli sme zle.
A teraz otázka: Koľko radosti títo hráči za posledných 15 rokov urobili miliónom našich ľudí? A koľko robíme radosti my iným? Porovnajme, pospomínajme a potom súďme. Tak to bude spravodlivé.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.