Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Matkino trápenie

.martin Droppa .názory

Zuzana Hartlová z Martina čelí obvineniu z únosu svojej ani nie dvojročnej dcéry. Dvadsaťtriročnej žene hrozí, že na základe rozhodnutí našich súdov jej dcéru vydajú otcovi do Španielska.

Prípad Zuzany Hartlovej bol v ostatných týždňoch medializovaný v tlači i v televízii, pripomeňme, čo predchádzalo údajnému únosu dcérky. Po absolvovaní stredoškolského štúdia sa Zuzana Hartlová v roku 2008  vybrala za prácou a štúdiom do Španielska. Najskôr prostredníctvom internetového jazykového kurzu a neskôr osobne sa tam zoznámila s José Juanom Lopézom, padli si do očí, vzplanula láska. V auguste 2008 Zuzana predstavila Josého rodičom, o tri týždne neskôr otehotnela. Začali sa problémy.
.josé z Madridu
„Najskôr sme sa dohodli, že pôjdeme na Slovensko,“ vraví Zuzana, „pretože José bol dlho bez práce. Keď som otehotnela, začal na mňa naliehať, aby som si plod dala vziať, lenže to, ako aj pôrod v Španielsku som odmietla. Vrátili sme sa na Slovensko, v Martine sa koncom mája 2009 v prítomnosti Josého narodila Susana. Už vtedy býval José často agresívny, despotický, reagoval podráždene a neprimerane. Dva týždne po narodení dcérky sa pre maličkosti pohádal s mojou mamou a odišiel domov, do Madridu.“
Zuzana bola presvedčená, že situáciu zvládne, aj vďaka veľmi dobrému rodinnému zázemiu. Ešte stále bola do Josého zamilovaná, a tak jej stačili jeho telefonické ospravedlňovania a ubezpečovania o tom, ako všetko bude v poriadku. Zuzana začala s dcérkou chodiť do Madridu – vždy na dva či tri mesiace, potom zas na mesiac domov. Tak to trvalo do marca 2010. Lenže spoločné dieťa vzťah dvojice, medzi ktorou je takmer dvadsaťročný vekový rozdiel, neutužilo. Problémy narastali.
„José stále nemal prácu a v domácom prostredí ma nútil k akceptovaniu zvyklostí, ktoré sa mi nepáčili. Bola som druhoradá, považovaná za slúžku a nie rovnocenná partnerka, aj pri výchove dcéry. José vo všetkom hľadal protirečenia, vždy sa muselo diať podľa jeho vôle, neznášal iný názor. V marci 2010 si našiel prácu, vtedy som bola s dcérkou u lekárov na Slovensku. Keď som sa vrátila do Madridu, náš vzťah sa ešte dramatickejšie vyostroval. José začal žiarliť na dcéru, ani na ruky som ju nemohla vziať. Vzal mi pas, aby ma donútil ostať v Madride, vyhrážal sa políciou, ja som zistila, že má iné partnerky. Rozhodla som sa, že vzťah ukončím,“ spomína Zuzana. V júli 2010 sa s dcérou natrvalo vrátila k rodičom, ale problémy neustali. José často telefonoval a v telefonátoch sa vyhrážal, že Zuzane spraví peklo zo života.
.rozhodujúcich 132 dní
V auguste 2010 dostala Zuzana Hartlová výzvu z Centra pre medzinárodnú právnu ochranu detí v Bratislave aby dcéru dobrovoľne vydala do Španielska, odkiaľ ju vraj uniesla. „Nie je to pravda,“ vraví Zuzana. „S Josém som sa normálne rozišla, povedala som mu to, aj to, že odchádzam domov a že kedykoľvek môže za dcérou prísť, nebudem mu v tom brániť. Toto predsa nie je únos,“ argumentuje Zuzana. José Juan Lopéz sa však prostredníctvom madridského Centra pre medzinárodnú právnu ochranu detí obrátil na Okresný súd Bratislava I., ktorý zasadol v polovici novembra 2010. Podľa Zuzany Hartlovej sudkyňu nezaujímali výpovede matky, nepripustila ani predvolanie svedkov z jej strany (na súde ale bol okrem Josého a jeho právnika i španielsky veľvyslanec na Slovensku), ani to, že Susana mala len trinásť mesiacov, keď sa s ňou matka natrvalo vrátila na Slovensko. Zaujímala ju len dĺžka obvyklého pobytu dieťaťa, čiže kde sa Susana zdržovala dlhšie – či na Slovensku alebo v Španielsku. Susana bola v Španielsku dlhšie o 132 dní. „Snažila som sa dokazovať, že dcéra je zvyknutá na mňa, že v Španielsku nechodila ani do jaslí, stále bola so mnou, že po španielsky nerozumie, že José je väčšinu času ako letecký inžinier v práci a dcéru vychovávať nemôže. On však povedal, že dcéru bude po návrate do Španielska vychovávať opatrovateľka. Všetko bolo  márne,“ konštatuje Zuzana.
Okresný súd Bratislava I. rozhodol, že dieťa má byť vrátené do Španielska. Koncom decembra 2010 sa Zuzana Hartlová odvolala na Krajský súd v Bratislave, ten vo februári tohto roka potvrdil rozhodnutie okresného súdu. Zuzana Hartlová podala mimoriadne dovolanie na Najvyšší súd SR, medzičasom však od Josého právnika dostala výzvu, aby dobrovoľne odovzdala dieťa otcovi. Ak nie, prídu pracovníčky zo sociálneho odboru a za asistencie polície jej dieťa zoberú.  
.zákon nad zákon
Prípad Zuzany Hartlovej, ktorý nie je na Slovensku ojedinelý, sa riadi Dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov, ktorý má prednosť pred našimi zákonmi a podľa ktorého súdy rozhodujú o povinnosti vrátiť dieťa do krajiny jeho obvyklého pôvodu – teda tam, kde dieťa žilo dlhšie. Hoci aj o niekoľko dní. Takmer dvojročná Susane je občiankou Slovenskej republiky, je prihlásená na trvalý pobyt v Martine, je zverená do predbežnej starostlivosti matke – Slovenke, na Slovensku je zdravotne poistená a má tu zabezpečenú nielen zdravotnú starostlivosť, ale predovšetkým rodinné zázemie, výchovu. Je čudné, že práve toto, a hlavne perspektívu zdravého a harmonického rodinného zázemia výchovy malej Susane, nezohľadňujú slovenské súdy, ktoré sa riadia zákonmi v neprospech občanov Slovenskej republiky. Prioritne sa riadia zákonmi medzinárodnými, ktoré sú, v tomto prípade, spochybniteľné. Je prinajmenšom čudné, že vlastný štát sa nezastane svojho občana – navyše maloletého, a v konečnom dôsledku nechá o ňom rozhodovať inštitúcie v zahraničí. Ak by sa totiž Susana vrátila do Španielska, pravdepodobne by museli neskôr španielske súdy rozhodovať o styku slovenskej matky s vlastnou dcérou, odovzdanou do španielskej výchovy.
Ak sa pýtame na motív konania Josého z Madridu, Zuzana Hartlová jednoznačne hovorí o pomste bývalého partnera. Pomstiť sa a robiť prieky za to, že niekto prestal niekoho milovať – to nemôže viesť k dobrému koncu. Hlavne nie vtedy, ak sa do boja zapoja súdy, prioritne akceptujúce medzinárodné právne predpisy.
.zbavovať sa občanov
V krajine, ktorá sa na základe vlastných zákonov zbavuje svojich občanov len preto, že sa rozhodli prijať občianstvo inej krajiny, je pravdepodobne márne dúfať v právnu ochranu detičiek, ktoré sa narodili z lásky slovenského štátneho občana k cudzincovi. Podľa iných právnych noriem majú súdy rozhodovať v čo najlepší prospech pre dieťa, navyše – dieťa vo veku do troch rokov nesmie byť odňaté od matky. Každému, a sudkyniam i sudcom zvlášť, by malo byť zrejmé, že pre niekoľkomesačné dieťa nie je rozhodujúce kde, v ktorej krajine a ako dlho žije. Dieťa do troch – štyroch rokov to ani nevníma. Preň je obvyklým miestom pobytu matkina náruč.
Využívať všetky právne cesty na to, aby sme prichádzali o našich štátnych občanov, môže byť síce podľa paragrafov správne, ale podľa logiky, zohľadňujúcej v tomto prípade lásku matky k dieťaťu, nesprávne. Zákony, ktoré umožňujú na základe žiadostí cudzincov rozhodovať o našich občanoch v ich neprospech, je potrebné zmeniť.
 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite