Kde hľadať vinníka? Dvojzmyselná otázka, pretože po Jaromírovi Rudovi, predsedovi Organizačného výboru 17. ročníka Zimných deaflympijských hier Vysoké Tatry, sa zľahla zem. Niet ho, na otázky neodpovedá, s verejnosťou, médiami ani s oklamanými športovcami a medzinárodnými spoluorganizátormi hier nekomunikuje. Je však on jediný, kto nesie zodpovednosť za to, čo sa stalo a za absolútne i absurdne znevážené meno Slovenska i zdravotne postihnutých športovcov?
Televízne spravodajstvá priniesli smutné zábery na rozčarovaných, psychicky zrútených a plačúcich športovcov zo zahraničia, keď im došli vlastné finančné prostriedky, za ktoré sa ubytovali v tatranských hoteloch. Zbalení, bezradne postávajúci po chodbách, hľadajúci provizórne východiská. Najmenej štyri roky sa pripravovali na vrcholné súťaže svojich športových kariér, napokon horúčkovito hľadali miesto, kde by prenocovali noc – dve, kým nadobro neodletia domov. (Kdeže sa podela povestná slovenská pohostinnosť, dobrosrdečnosť, ochota pomôcť? Kde ostala skrytá proklamovaná ústretovosť majiteľov hotelov a penziónov? A kde sa skryli predstavitelia vysokotatranskej samosprávy, ktorí do hier vkladali nádej na zviditeľnenie tatranského regiónu a propagáciu cestovného ruchu u nás – vlastne u nich? Vari už zabudli na to, ako pohodlne sa im vozilo v požičanej limuzíne s logom hier?)
„Je nám veľmi ľúto, že sme museli hry zrušiť. Stalo sa to prvýkrát v histórii,“ vzrušenou posunkovou rečou hovorí do kamery Tiffany Granforsová, výkonná riaditeľka Medzinárodného deaflympijského výboru, pripomínajúc, že výbor už skôr videl v slovenskej organizácii hier problémy a dal preto Slovensku červenú kartu. „Veľmi nás za to kritizovali. Jedným z kritikov bol aj pán Mokoš (Ján Mokoš, primátor Mesta Vysoké Tatry – pozn. autora), ktorý nás ubezpečoval, že hry by mohli byť aj zajtra. Vedeli sme o problémoch, a čím viac sa blížil termín hier, tým viac sme upozorňovali Slovenský deaflympijský výbor na dôležitosť zabezpečenia ich financovania. Ukázali nám dokumenty, no teraz sme zistili, že boli falošné. Stali sme sa terčom podvodu. Ľudia zo Slovenského deaflympijského výboru nás pritom vždy ubezpečovali, že všetko je v poriadku. Veľmi nás zaujíma, kde sú členovia Slovenského deaflympijského výboru. Mali sme mať dnes stretnutie, no oni zmizli.“
Nemá zmysel citovať z vyhlásení Jaromíra Rudu, ktoré posielal médiám. Pravidelne v nich tvrdil, ako intenzívne zháňa na hry peniaze doma i v zahraničí, sľubuje (do 15. februára 2011!) vyrovnanie všetkých podlžností spojených s hrami, dostavby štadiónov v Kežmarku a Levoči, zaštiťuje sa konzultáciami s primátorom Mokošom a jeho podporou, sľubuje informácie, tlačové stretnutia. Dnes už vieme, že Jaromír Ruda klamal, zavádzal – tak ako v ostatných týždňoch, tak aj celé roky, odkedy v januári 2005 Slovensko kandidatúru na zimné hry dostalo.
Ako je teda možné, že takýto človek, v roku 2008 uväznený v súvislosti s vyšetrovaním podozrenia zo sprenevery takmer 50 miliónov korún, určených na financovanie hier, odvolaný z čela Slovenského deaflympijského výboru (po návrate z väzby do neho zas zvolený), opäť dostal do rúk funkciu ako aj prípravu a organizovanie hier? Nie niekoľko týždňov, ale pár rokov sa hovorilo a písalo o problémoch s Rudom, s finančným a organizačným zabezpečením hier, o hroziacom fiasku, svetovej hanbe. Akú úlohu v procese vývoja tejto blamáže zohral štát – predchádzajúca Ficova a súčasná Radičovej vláda? Teda okrem toho, že sa obe úspešne zahrali na mŕtveho, nič nepočujúceho chrobáka? Mal alebo nemal do príprav hier štát vstúpiť? Ak by vstúpil a hry by finančne a organizačne podporil, legalizoval by tak nepriehľadné a nečestné konanie Jaromíra Rudu? Štátni úradníci však mali dostatok informácií i času, aby hry včas „stopli“ a nevystavili Slovensko hanbe pred svetom. Možnosti a kompetencie na to by boli našli. Je správne domnievať sa, že za všetkým tým klamstvom, zavádzaním a napokon kolosálnym podvodom sa skrýva jediný človek, Jaromír Ruda, roky sa úspešne vyhýbajúci súdnym predvolaniam a zodpovednosti? Získal tento človek na hry nejaké peniaze doma alebo v zahraničí (ako to vo vyhláseniach tvrdí)? Ak áno (ak sľubuje, že pohľadávky vyrovná, tak asi áno), potom od koho, od akých sponzorov? A kde tie peniaze sú?
Priveľa otázok bez jedinej odpovede. Verejnosť, a nielen tá nepočujúca, právom čaká na odpovede, na vyšetrovanie a odhaľovanie viac než podozrivého pozadia financovania a organizovania 17. ročníka zimných deaflympijských hier Vysoké Tatry. V predvečer hokejových majstrovstiev v Bratislave je to oprávnený nárok nielen nepočujúcich a sluchovo postihnutých športovcov, pretože je to práve šport, v súvislosti s ktorým sa o Slovensku teraz hovorí. Zatiaľ len negatívne a s rozčarovaním. Hoc „len“ posunkovou rečou. Dôsledné vyšetrenie tejto kauzy, vyvodenie zodpovednosti a potrestanie vinníkov sú jediné možnosti, ako očistiť zlé meno Slovenska pred celým svetom. Iného východiska niet. Zahrať tieto hry do autu je neprípustné a pre nápravu pokazeného mena Slovenska nevyhnutné.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.