Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nášmu ľudákovi z lásky

.martin Droppa .názory

Načo nám je busta reprezentanta vojnového slovenského štátu vyše šesťdesiatpäť rokov po druhej svetovej vojne?

Napríklad v Rajci. Predchádzajúce mestské zastupiteľstvo jednohlasne rozhodlo, že na námestí bude stáť busta Ferdinanda Ďurčanského – niekoľkonásobného ministra vlády slovenského štátu. Ďurčanský, rodák z Rajca, gardista, exponent vlády, ktorá podporovala politiku nacistického Nemecka, sa aktívne podieľal na protižidovskej politike slovenského štátu, na procesoch arizácie, zbavovania občianskych práv, majetku. Do konca vojny žil v arizovanom kaštieli.
Ako minister zahraničia prezentoval snahy o čiastočnú nezávislosť slovenskej zahraničnej politiky, za čo bol (údajne na pokyn Hitlera) odvolaný. Ako právnik s režimom spolupracoval až do jeho pádu. V roku 1945 emigroval, v roku 1947 bol v neprítomnosti Národným súdom ako vojnový zločinec odsúdený na trest smrti. Zomrel 15. marca 1974 v Mníchove.
Ďurčanského busta na námestí v Rajci už stojí, zatiaľ zabalená v celofáne, čakajúca na (slávnostné?) odhalenie. Ján Rybárik, primátor Rajca, pre .týždeň hovorí, že nič nevie o tom, že by niekto chcel bustu odhaľovať v marci – v mesiaci, na ktorý pripadá výročie Ďurčanského smrti i výročie vzniku vojnovej Slovenskej republiky. Podľa neho je busta súčasťou rozsiahlej revitalizácie rajeckého námestia, nejde o žiadnu glorifikáciu Ďurčanského, ale len o „uctenie si toho, že z Rajca pochádzal takýto významný človek“. To, že sa o buste píše, považuje za „mediálny ošiaľ“, zdôrazňuje, že ide o rozhodnutie mestského zastupiteľstva a dodnes proti nemu nikto z Rajca písomne neprotestoval.
Ústredný zväz židovských náboženských obcí písomne požiadal rajeckú samosprávu o prehodnotenie zámeru postavenia a odhalenia busty. „Argumenty v liste budeme analyzovať,“ hovorí primátor. Na otázku, či sa neobáva, že busta bude priťahovať pozornosť sympatizantov slovenského štátu, priznáva, že „také niečo nám neprišlo na um a busta určite nebude na to, aby tam takíto ľudia kládli vence a kvety“.
Všetko nasvedčuje tomu, že v Rajci bude stáť busta človeka odsúdeného pre vojnové zločiny na smrť, nikdy právne nerehabilitovaného. Busta, ktorú samu osebe možno považovať za prejav oslavovania – teda glorifikácie. Ak má pripomínať rajeckého rodáka, logicky bude pripomínať aj jeho život a činy. K nim bez pochýb parí Ďurčanského kľúčový podiel na realizácii protižidovskej politiky od vzniku slovenského štátu. Hovoriť o „kontroverznej osobnosti“ či o „potrebe prehodnocovať“ je pomýlené.

Ďurčanský sa nikdy od svojich činov ani názorov nedištancoval, neodvrátil, neospravedlnil sa za ne. Ako právnik sa podieľal na konštruovaní  neľudského systému a jeho zavádzaní do praxe – systému, ktorý umožnil ponižovanie, okrádanie a vraždenie ľudí. Za to má mať v Rajci bustu? Alebo len za to, že sa tam narodil? Takže – čo a komu má rajecká busta Ďurčanského pripomínať? Na čo a komu tá busta je? Kto má mať z nej radosť, kto má pri nej preciťovať pietu? A vôbec – je to normálne, aby sme na Slovensku stavali pamätníky vojnovým zločincom a tvárili sa, že o nič nejde, len o „revitalizáciu námestia“?

Akokoľvek by sme boli či chceli byť zhovievaví k iniciatíve rajeckej samosprávy postaviť bustu svojmu rodákovi – ľudákovi, súdnemu človeku takáto zhovievavosť dlho nevydrží a nemôže mu byť vlastná. Musí ju kriticky analyzovať a napokon odsúdiť. Ďurčanského busta v Rajci je totiž len smutným pokusom šarmantne a legálne rehabilitovať zločinecký režim slovenského štátu, zľahčiť ho, odsunúť na bok obludnosti, ktoré ľudia v jeho službách napáchali na spoluobčanoch. Bezosporu na občanoch nevinných, ktorých ideologicky zo dňa na deň, na základe zvrhlých implantovaných aj vlastných právnych noriem donútili našiť si na kabáty žlté hviezdy a potom ich bohapusto (teda bez Boha a Božích zákonov v sebe) okradli a vyviezli v ústrety smrti s „najlepším vedomím“, že sa „zbavujú svojich škodcov“. Toto, len toto, nič iné, nám môže pripomínať Ďurčanského busta v Rajci. A ešte vari to, že žijeme v krajine, kde žijú aj ľudia, ktorí sa dajú demokraticky zvoliť i na to, aby obhajovali predstaviteľov a dosmrtných zástancov niečoho neľudského, nenormálneho, nemorálneho a napokon i nekresťanského. Z takejto a v takejto krajine je človeku smutno.     

Spýtal som sa, či je v Rajci pamätná tabuľa, pamätník tým, ktorých z mestečka cez vojnu odvliekli, pozabíjali, ktorým (i vďaka Ďurčanskému) pobrali najskôr česť, občianske práva, majetok, napokon i život. „Nie, ale už dva roky sa o to usilujeme,“ odpovedal primátor Rybárik.       

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite