Predstavitelia samosprávy tvrdia, že sú len dve možnosti ako prísť k peniazom: šetriť ešte viac alebo zvýšiť príjmy úpravou rôznych poplatkov, cien. Anketa ponúka päť oblastí, z ktorých môžu občania vybrať tri a zoradiť ich do poradia podľa uváženia: zvýšiť cestovné spojov mestskej autobusovej dopravy (prehodnotenie zliav a počtu spojov), zvýšiť poplatky za využívanie školských zariadení (základné a materské školy, ZUŠ, centrá voľného času...), zvýšiť poplatky (vstupné) za využívanie športovísk (plaváreň, zimný štadión, Liptov Aréna...), zvýšiť vstupné na športové a kultúrne podujatia, znížiť počet zamestnancov mestského úradu a organizácií mesta. Mikulášania môžu pripojiť i vlastné návrhy.
Predbežné výsledky ankety, ktorá má „uzávierku“ 4. februára, hovoria, že obyvatelia metropoly Liptova si najviac prajú znížiť počet zamestnancov mestského úradu a mestských organizácií, náklonní sú aj k zvýšeniu cestovného v mestskej autobusovej doprave. Na prvý, druhý a vari i tretí pohľad je anketa dobrým nápadom, svedčiacim o výraznom prvku demokracie aj o snahe angažovať verejnosť v procese tvorby závažných rozhodnutí, týkajúcich sa budúcnosti mesta. Len ironickí kritici môžu namietať, že je to signál bezradnosti vedenia mesta nad zdedenou finančnou situáciou. Pravda je taká, že počas predchádzajúcich štyroch rokov, keď v primátorskom kresle sedel Ján Blcháč, sa v Liptovskom Mikuláši obecné peniaze rozmarne míňali na predražené spoločenské, kultúrne, športové či propagačné a ktovie aké ešte účely. Bumerang, ktorý vyhodil Ján Blcháč, sa teraz vracia a nové vedenie mesta sa mu snaží vyhnúť. Bohužiaľ – aj za cenu, že naplno zasiahne obyvateľov. Tí, mimochodom, za nehospodárnu ekonomickú politiku predchádzajúceho vedenia mesta nemôžu a nenesú za ňu zodpovednosť. Logicky by preto nemali na ňu ani doplácať, navyše v čase, keď prudko stúpajú ceny všetkého, aj služieb a základných potravín.
Realita je taká, že zatiaľ samospráva v návrhu rozpočtu ušetrila vo výdavkovej časti takmer 26 miliónov eur oproti vlaňajšku. Menej sa investuje do rekonštrukcií, výstavby, mestské múzeum vraj bude mať kratšie otváracie doby, uvažuje sa aj o zavretí zimného štadióna a mestskej plavárne aspoň na niekoľko mesiacov. Menej peňazí pôjde do sociálnej oblasti, na jasle, detské centrum, domov sociálnych služieb, do rozvoja cestnej siete, verejného osvetlenia, prípravy priemyselných parkov. Optimisticky môže pôsobiť len predstava, že takéto kroky sú dočasné a po konsolidácii pomerov v mestskej pokladnici sa situácia ustáli na nejakom pomyselnom optime.
Slušnosť, ak nie ohľaduplnosť a cit hlavne pre sociálnu politiku, vraví, že na rázne šetrenie peňazí v mestskej pokladnici by obyvatelia Liptovského Mikuláša aj návštevníci mesta či jeho podnikateľské štruktúry mali doplácať čo najmenej. Muž na radnici Liptovského Mikuláša a jeho tím bez pochýb stoja pred zdedenou katastrofálnou finančnou situáciou a kľúčovými krízovými riešeniami. Logicky musí dôjsť a určite dochádza k hľadaniu odpovedí na otázku čo potrebujeme a čo nepotrebujeme k zabezpečeniu funkčného chodu mesta? A v tomto má, prostredníctvom ankety, radiť obyvateľ. Obyvateľ, ktorý vôbec nemusí byť ekonómom či manažérom, nemusí mať a asi ani nemá detailný prehľad o finančnom fungovaní samosprávy, zásadách tvorby rozpočtu. Určite preto majú mať výsledky ankety len charakter odporúčaní. Ak však samospráva na čele s Alexandrom Slafkovským uvažuje nad dočasným obmedzovaním otváracích dôb múzea a zavieraním mestskej plavárne, môže sa verejnosť oprávnene pýtať: O čom všetkom ešte rozhodnete, že nám to netreba? V duchu sa začnú vynárať odpovede. Potrebujeme mestskú televíziu? Potrebujeme kino? Potrebujeme kultúru? Ak je skutočne tak zle, že nemáme dosť peňazí na jasle a domov sociálnych služieb, tak sa v dobrej viere vzdáme nielen športového ale i kultúrneho života a sme ochotní platiť drahšie cestovné v mestskej doprave. Akokoľvek je situácia kritická, nie je najvhodnejším riešením „vyťahovanie“ peňazí z vreciek obyvateľov mesta. Šetriť tak, že niekto iný bude nútený míňať viac – tomu chýba nielen logika, ale aj ohľaduplnosť. Ak ale budú obyvatelia Liptovského Mikuláša postavení pred rozhodnutie, že napríklad rok nebudú sledovať mestskú televíziu (mimochodom, za Blcháčovej éry bola exkluzívnym propagačným kanálom o budovaní svetlých zajtrajškov a ukážkovým príkladom neobjektívnosti či dokonca cenzúry), asi to neprijmú s rozhorčením. Prečo aj? Veď informovať sa dá i prostredníctvom internetovej stránky, sociálnych sietí, rozposielaním e-mailovej pošty. Potrebuje mesto výpravný plnofarebný tlačený mesačník? Zaobíde sa bez neho, možno stačí vylepovať plagáty s dôležitými oznámeniami. Potrebujú ľudia chodiť denne do kina? Možno stačí len počas letnej sezóny, ušetrí sa aj na kúrení. Nezaobídu sa dočasne bez kultúrnych podujatí? Zaobídu. A tak ďalej, a tak ďalej.
V čase krízy a totálneho finančného ohrozenia musia ísť niektoré veci, čo ako sa nám na pohľad zdajú potrebné a dôležité, bokom. Útechou môže byť, že dočasne. Taký je život. Ak sa však rozhodujeme v kľúčových otázkach šetrenia, nemali by sme súčasne požadovať, aby iní siahali hlboko do vreciek. Štvorročný let mikulášskeho samosprávneho bumerangu sa totiž jedného dňa začne vracať.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.