O Ivanovi Uhliarikovi sa už v lete hovorilo v zasvätenejších kruhoch ako o problémovom nominantovi na post ministra zdravotníctva, ktorý neprichádza so žiadnou silnou víziou. Jeho dve posledné kauzy asi na odvolanie naozaj nestačia: ale sedieť vo vláde, ktorej najväčším deklarovaným zmyslom je boj proti korupcii a klientelizmu, a súčasne vymenovať do čela Záchrannej a dopravnej zdravotníckej služby spriazneného človeka, ktorý podal prihlášku do konkurzu po termíne (!), je tak trochu vtip. Sedieť vo vláde za hnutie, ktoré si vpísalo do erbu, že je „cestou k čistote verejného života“, a súčasne proti novonastaveným pravidlám zvýhodniť farmafirmu Pfizer, v ktorej predtým pracoval sám minister a teraz v nej pracuje jeho brat, je tiež také malé huncútstvo.
Ešte väčší problém je s Andrejom Ďurkovským, ktorý podľa čerstvej právnej analýzy konal protizákonne, keď bez súhlasu mestského zastupiteľstva vydal povolanie na odstránenie PKO. Niečo podobné zopakoval Ďurkovský deň pred komunálnymi voľbami: bez súhlasu mesta vstúpil do bratislavských vodární cez navýšenie kapitálu súkromný investor, ktorý tak potichu vodárne sprivatizoval.
A vedenie KDH? Vždy si len povzdychlo a odkázalo, že o pochybnostiach musia rozhodnúť kompetentné úrady...
Uhliarik, Ďurkovský alebo Figeľove urazené vykrúcačky pri novinárskych otázkach, či už konečne venoval charite lukratívny byt, ktorý svojho času získal v centra Bratislavy od Ďurkovského, nie sú zďaleka tým najväčším problémom KDH. Žiadna strana nie je zborom anjelom, okolo každej partaje sa motkajú ľudia s viac aj menej pochybnými motívmi svojej politickej existencie a aj tí počestnejší sa musia občas ušpiniť kompromismi, ktoré celkom nevystihujú ich charakter.
KDH má však iný, ešte vážnejší problém – existenciálny.
Čo vlastne dnes KDH hovorí o kľúčových politických otázkach doby?
Iste, hovorí o modernizácii, transparentnosti, efektivite, o boji proti korupcii, proti dlhom a podobne. Ale na tom nie je nič programové ani výsostne politické – za transparentnosť a proti dlhom je každý, na to nie je potrebný certifikát kresťanského konzervatívca, stačí kurz dobrého menežéra.
KDH však celkom zabudlo na témy, kde kedysi slovenskej politickej scéne kraľovalo. Hnutie bolo kedysi ako jediné proti euroústave a Lisabonskej zmluve, ako jediné aspoň trochu polemizovalo s rýchlym zavedením eura. Hoci by dnes kresťanskí demokrati mohli cítiť zadosťučinenie, akoby sa za svoju niekdajšiu euroskepsu hanbili. Napriek kríze v EÚ, napriek eurovalu, napriek odhaleným slabinám spoločnej meny nevravia dnes kádeháci nič zapamätateľné – takže hlavnými lídrami boja proti bruselskej centralizácii sa šmahom pravej ruky stali liberáli Mikloš a Sulík.
A čo špeciálne iné než ostatné strany hovorí dnes KDH o Slovensku? V čom podstatnom sa líši napríklad od SDKÚ? Čo sú jeho vlastné konzervatívne témy?
Nie, hlavným problémom kresťanských demokratov nie sú kšefty Uhliarika ani Ďurkovského. Ale fakt, že ich hnutie vnútorne vyhorelo.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.