Aj Ernest iste bral vtedy toto heslo len ako metaforu – a za svoju úlohu považoval predovšetkým spolupracovať všade tam, kde sa kládli právne základy ponovembrovej slobody. Odborníci najlepšie vedia, koľko užitočnej práce vtedy tento ešte veľmi mladý – veď ani dnes nie je starý – právnik vykonal.
No ubehli sotva tri roky a ukázalo sa, že metafora džungle sa zrazu zmenila na skutočnú džunglu – na džunglu únosov a vybuchujúcich áut. Tá džungla zo všetkých slobôd najviac potrebovala slobodu nezákonnosti – a preto jej najmenej voňala sloboda slova, ktorá slobodu nezákonnosti ohrozovala.
V tomto období, v ktorom sa jedni usilovali nastoliť zákony džungle, zohral Ernest Valko opäť svoju veľkú rolu – a nikdy nechýbal tam, kde bolo treba pred zákonmi džungle chrániť zákony mladej demokracie.
Viem, o čom hovorím, lebo práve vtedy sa naše priateľstvo zmenilo aj na vzťah advokáta a jeho klienta.
Priznám sa, že som nebol najlepší klient. Za tri roky som mal tej svojej kauzy plné zuby, a keď sa po troch rokoch skončila remízou na Najvyššom súde, kdesi v kútiku duše som bol ochotný tú remízu brať. Dokonca, aby som mal už svätý pokoj, som sa aj odsťahoval do Prahy. Lenže ukázalo sa, že zobrať remízu, to nešlo len tak. Po mojom boku v tom šiel právnik – bojovník, ktorý usúdil, že remíza sa neberie, keď sa vec dá vyhrať.
„Pôjdeme do Štrasburgu.“
„A čo keď tam predsa prehráme? Ja na to nemám,“ hovorím mu.
„Bude to moje riziko,“ odpovedal mi vtedy Ernest. A to bolo zároveň možno aj jediný raz, čo sme spolu hovorili o peniazoch.
A tak sme šli do Štrasburgu – a po desiatich rokoch sme slávili víťazstvo.
Lenže, aby som bol presný – keď to bolo predovšetkým Ernestovo riziko, všade hovorím, že to bolo predovšetkým aj jeho víťazstvo. A pravdaže – víťazstvo dobrej veci.
Aj keď sa vraví, že advokát musí obhajovať každého klienta, Ernest Valko je právnik bojovník, ktorý si vie dožičiť aj ten luxus, že sa usiluje byť na strane správnych vecí. Takého som ho spoznal – a preto som rád, že práve o takom Ernestovi Valkovi môžem hovoriť v deň jeho jubilea.
Nedávno vyšiel v jednom záhradkárskom časopise článok s veľkým titulkom: Trávnik v záhrade upokojuje. Titulok bol veľký, napriek tomu ho jedna naša priateľka čítala nepozorne – a nahlas prečítala Právnik v záhrade upokojuje. Potom sa zasmiala, prišla na chybu, ale ja, keď som to počul, som radostne vykríkol:
„Hurá, mám pointu pre svoje laudatio Ernestovi Valkovi.“
Takí právnici, ako Ernest Valko, sú totiž potrební, aby sa z džungle stávala záhrada! Takí právnici nás naozaj upokojujú. V džungli, aj v záhrade, všade.
(Prednesené na päťdesiatke Ernesta Valka,
vyšlo v knihe Ľubomír Feldek, V otcovej Prahe, Praha 2006)
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.