Denne sa v mestách a obciach tejto krajiny rúbu množstvá stromov a nikomu to obzvlášť netrhá žily.
Petržalské stromy sú predmetom záujmu verejnosti a médií, pretože aj na ich osude stojí či padá podpora kandidáta Ftáčnika a jeho protikandidátky Magdy Vášáryovej. Za každým kmeňom tých stromov číha politika. Takže – nejde ani tak o stromy, ako o komunálne voľby a bitky vízií a názorov kandidátov.
Výruby stromov, často nelegálne, sa pritom denne dejú v našich mestách a obciach bez veľkého povšimnutia verejnosti, ktorá sa často so zalomenými rukami a slzami v očiach spamätá až nad pniakmi, keď už je neskoro protestovať. Len tak náhodne si spomínam na letnú kauzu nepovoleného a celkom zbytočného výrubu vyše 250 rokov starých dubov v trebišovskom parku, za ktorú hrozia tresty. Spomínam si na nedávny prípad v podtatranskej obci Pribylina, kde zo dňa na deň vyrúbali v strede dediny takmer stovku briez, borovíc, jarabín, smrekov aj líp (medzi nimi vyše storočnú pred kostolom). Z európskeho fondu pre regionálny rozvoj tam budujú nové, moderné námestie s oddychovou zónou. Ach, akí sú len pod Tatrami svetoví! Všetko to tam vydláždia, vyasfaltujú a upravia do pravých uhlov, peknučký trávnik krátkeho strihu uložia, človek aby sa bál naň stúpiť. Vyrúbané stromy vraj budú nahradené „primeranou výsadbou“ – ako keby stromy, ktoré tam rástli doteraz, boli neprimerané. Aj v centre Žiliny zlikvidovali všetku zeleň, nahradili ju obchodno-zábavným komplexom (konzumnej menejcennosti).
Primátori a starostovia s poslušne prisluhujúcimi odbormi životného prostredia, zaštítení „odborníkmi na zeleň“, neotáľajú a promptne pečiatkou a podpisom odobria akýkoľvek výrub zelene, len nech je aspoň trochu zdôvodnený. Stačí, ak žiadatelia (napríklad zopár obyvateľov nejakej bytovky) zamraučia, že nemajú kde parkovať. Stromy pred bytovkou sú na druhý deň spílené a onedlho miestna honorácia strihá pásku na parkovisku, rozšírenom pre pár áut. Stavbu, samozrejme, (spolu)financujú európske fondy, o to je slávnosť a komunálny úspech väčší. Zámienky, pre ktoré sa rúbu stromy hlava-nehlava, bývajú často absurdné a nepochopiteľné. Motoristom vadí, že zo stromu padá lístie práve na ich milované auto, obyvateľom bytoviek stromy clonia do kuchýň a obývačiek, ruší ich spev vtákov v korunách, sťažujú sa, že opadané listy, ihličie, musia zametať z balkónov alebo sa vláčia na topánkach do vchodov. Neuveriteľný dôvod si našla akási vdova v Dovalove, mestskej časti Liptovského Hrádku. Požiadala o výrub stromov na cintoríne, vraj ich korene narúšajú hrobové miesta! Bolo jej vyhovené a na cintoríne spílili vyše dvadsať smrekov. Zosnulé a zosnulí si určite vydýchli, hrobové miesta ostanú do súdneho dňa v poriadku a podľa technických noriem. Ďalšia vdova udala na úrad niekoľko stromov na inom liptovskom cintoríne – sú „nebezpečne naklonené“ a „čo ak z niektorého spadne konár?“ A už sa pílilo.
Keď sa niekto dodatočne ozve, že či bolo skutočne nutné stromy vyrúbať, úradníci majú pripravenú širokú paletu zdôvodnení, podloženú účelovou fotodokumentáciou. Zvyčajne argumentujú tým, že stromy už boli staré. Čo na tom, že stále žili, na jar ozeleneli, zakvitli a prehovorili vtáčími hlasmi, na zimu zhodili listy. Boli staré! Na otázku koľko (desiatok) rokov ešte mohli žiť, nikto odpoveď nevie. Zámienky prečo je nevyhnutné stromy vyrúbať sa vždy nájdu a niet proti nim argumentov. Vždy sa zdôvodňovanie výrubov skončí ubezpečovaním o nových výsadbách (rozumej okrasné kríčky alebo malé stromčeky často v mohutných betónových kvetináčoch) a zaklínadlom potreby modernizácie verejných priestranstiev z tak populárnych európskych peňazí. Veď kto nečerpá eurofondy, nie je „in“.
Stromy, ktoré rástli desiatky, často stovky rokov a pre celé generácie tvorili obraz obce, mesta, miznú po stovkách zo dňa na deň. Sú nahrádzané aplikáciami bezduchých a umelých vízií, prebratými z retušovaných katalógov na modernú tvár dokonalého sveta bez smietky, vykladanú zámkovou dlažbou a plátmi „anglických“ trávnikov. Stromy, ktoré s nami žili (a my s nimi), ktoré boli často výrazným prvkom našich emocionálnych životov, nepatria do tohto sveta. Tak sme sa rozhodli, veď na to máme úradnú pečiatku.
Keby som bol imúnnym zákonodarcom, navrhol by som vyhlásiť niektorý deň v kalendári za Sviatok motorových píl. Slovensku by takýto sviatok (patrónom by mohol byť Milan Ftáčnik) celkom pristal. Určite viac ako ďalší môj návrh: Pamiatka zosnulých stromov – pretože keď nemáme úcty k stromom živým, nebudeme mať úcty ani k tým spíleným.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.