Ale predtým si ešte dovolím jednu odbočku: Sulíkov predchodca Pavol Paška opäť raz dokázal, že je politický gauner. Najskôr mal spolu s prezidentom Ivanom Gašparovičom a vtedajším premiérom Robertom Ficom tú drzosť, že sochu Svätopluka, na ktorú ich občianske združenie vyzbieralo peniaze od štátnych podnikov a svojich poslancov, namierili v odpudivej predvolebnej kampani na STV proti všetkým, ktorí sa neráčia so Smerom. Títo „vlastenci“ urobili všetko preto, aby dedičstvo Svätopluka a Veľkej Moravy nespájalo, ale odpudzovalo – a to len a len kvôli tomu, aby ich Smer získal o nejakú tú desatinku percenta viac. Aby toho nebolo dosť, Paška a spol. dali sochu zhotoviť cynickému normalizátorovi Kulichovi, ktorý zničil životy a talenty mnohých umelcov. A Paška sa teraz vôbec neokúňa a ostro protestuje proti akémukoľvek zásahu do sochy, lebo je to majetok jeho skvelého občianskeho združenia a Sulíkovi odkazuje, že „ak sa vám niečo nepáči, nedávajte si to ani do kuchyne, alebo ak teda to niekde je, tak tam už nechoďte a choďte tam, kde sa vám páči“. Čítate dobre. Tento absolvent filozofie a estetiky nielenže znečisťuje verejný priestor, ale ešte nás z neho bezočivo aj vykazuje. Keby dal Richard Sulík po týchto slovách Kulichovho Svätopluka násilne premiestniť do Paškovej kuchyne, alebo ešte lepšie do jeho vykachličkovanej kúpelne, historickej spravodlivosti by bolo učinené za dosť...
Späť k téme. Kritici Sulíkovho rozhodnutia majú na svojej strane silné argumenty: socha je nepodarená, je nevhodne zasadená do prostredia, je ďalším Kulichovým odtlačkom na Bratislave. A keďže umiestnenie tej sochy bolo nechutne spolitizované a od jej osadenia uplynulo príliš málo času na to, aby sa stala neoddeliteľnou súčasťou tváre miesta, bolo ideálne ju odpratať práve teraz. Všetky tieto dôvody sú dostatočne silné na odstránenie, respektíve premiestnenie sochy. Ak by sa Sulík rozhodol pre takéto radikálne riešenie, autor týchto riadkov by nemal príliš vážne námietky.
Isteže, Sulíkove rozhodnutie ponechať sochu na mieste a spraviť na nej zmeny má svoje slabé miesta: Sulík chce zasiahnuť do sochy, pričom údajnú dohodu na úpravách medzičasom majster Kulich spochybnil.
Ale naozaj sa Sulík rozhodol tak zle? Iste, je celkom možné, že istá miera zbabelosti v tom mohla hrať rolu: v parlamentných kuloároch koluje klebeta o prieskume, ktorý vraj Sulíkovi poradil, aby Svätopluka neodstraňoval, lebo väčšina Slovákov by bola proti. Ak by sa Sulík rozhodol pod dojmom takéhoto prieskumu, veľmi by ho to nectilo a jeho kritici by mali úplnú pravdu v tom, že sa splašil pred Ficom (a jeho ľudom).
Lenže je aj zopár argumentov v prospech Sulíkovho kompromisného riešenia: Kulichova jazdecká socha nie je celkom vydarená, ale nie je ani ohavná. Keď z nás časom vypŕchnu pred- a povolebné vášne, bude sa nám zdať samozrejmou súčasťou miesta, ako mnoho iných sôch a pamätníkov, ktoré tiež nie sú najvydarenejšie. Kolega Juraj Kušnierik má pravdu, keď o tej soche hovorí ako o „pomníku Jána Kulicha“, ale so sochami a pomníkmi to tak býva. Z definície veci sú vždy aj odtlačkami doby, v ktorej vznikali, a často išlo aj o horšie doby než bola tá Ficova. Pre náš časopis to nedávno vystihol slovenský historik Roman Holec: „Keby to bolo na mne, či odstrániť Svätopluka, tak by som ho nechal tam, aj všetky pamätné tabule, ale pokúsil by som sa ľuďom vysvetliť, v akej dobe vznikli, aký mali zmysel. (...) Možno tá socha nie je najkrajšia, možno sa mohla umiestniť inam, ale má výpovednú hodnotu.“
Najlepší dôvod, prečo nechať Svätopluka na hrade, je však iný. Tento veľký veľkomoravský panovník si jednoducho sochu na prominentnom mieste v Bratislave zaslúži. Mnohí kritici, ktorí vyčítajú Ficovi mýtizovanie najstarších slovenských dejín, si zas na zlosť národniarov želajú sochu Tomáša G. Masaryka, ktorá má byť osadená pred budovou Slovenského národného múzea. Kým pre Fica a nacionalistov neexistujú uhorské ani československé dejiny, druhá strana má zas problém so Svätoplukom a inými postavami, ktoré si na svoj obraz spotvorili rôzni vlajkonosiči roduvernosti. Lenže to je chyba.
Odkaz Svätopluka presahuje dobu, v ktorej žil a siaha až do dnešnej reality. Tento veľký vládca spolu s Cyrilom a Metodom vybudoval v tomto priestore európsky štátny útvar, ktorý získal vedľa Byzancie a Franskej ríše legitimitu priamo od pápeža. Svätopluk takto povýšil vtedy celkom zabudnutú strednú Európu na omnoho vyšší právno-politický základ, na ktorom mohli stavať aj neskorší stredovekí českí či uhorskí králi. Veľkomoravský vládca tento región jednoducho vytiahol zo šera raného stredoveku na svetlo veľkých dejín. Svätopluk preto nepatrí Ficovi – patrí nám všetkým (a to nielen starým či mladým Slovákom...). Ak nám tu Fico zanechal jeho sochu, dá sa s ňou žiť a naplňiť ju novým, vznešenejším obsahom.
Zbaviť sa Svätopluka, aj toho Kulichovho, nie je také jednoduché. Sulík sa rozhodol pre rozumný kompromis, a to aj napriek všetkej dobovej pachuti, aká pri pohľade na všetkých Paškov, Kulichov či Kučerov ostáva.
Veľké šťastie tejto krajiny je v tom, že uvedených pánov Svätoplukove dedičstvo presahuje o ďalšie dlhé storočia. A tá socha nám to bude pripomínať aj o ďalšie dlhé desaťročia.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.