Od Richarda Rybníčka nemožno očakávať iné než iba chŕlenie ohňa a síry na terajšie vedenie STV – veď ako inak má ospravedlniť škody, ktoré Slovenskej televízii napáchal v časoch svojho riaditeľovania, keď sa k verejnoprávnej inštitúcii správal ako ku (svojej) eseročke.
Proti (Rybníčkovmu) gustu niet dišputát, napokon, žijeme v demokracii, kde si každý môže slobodne vyjadriť svoj názor. Iná vec však je, ak vo svojich argumentoch úmyselne klame!
Pán Rybníček vo svojej stati uverejnenej v týždenníku .týždeň napríklad hrubo zavádza, keď tvrdí, že v čase jeho úteku z kancelárie riaditeľa STV mala televízia na účte v hotovosti 220 miliónov slovenských korún a žiadne dlhy. Rybníčkov dočasný nástupca Branislav Záhradník by o tom mohol povedať viac, ďalší generálny riaditeľ po Rybníčkovi - Radim Hreha o tom píše: „V rokoch 2003-2004 STV dostala štátnu podporu presahujúcu miliardu korún (1,019 mil. Sk). Vzhľadom na záväzky STV v objeme 99 miliónov korún mal Rybníček k dispozícii 920 miliónov od štátu a výnosy z poplatkov a reklamy. S takou gigantickou dotáciou žiadny iný manažment STV pred ním ani po ňom nepracoval. V rokoch 2005-2006 STV nedostala žiadne dotácie, nepotrebovala ich, pretože vo veľkom predávala svoj majetok. V roku 2004 za 18, v roku 2005 za 180 a v roku 2006 za 55 miliónov korún. Okrem iných Rybníček predal i parcely v areáli STV v Mlynskej doline. Uvedené výnosy použila STV na prevádzkové financovanie. Žiadny iný generálny riaditeľ takto nepostupoval. Za Rybníčka (2003 - 2006) STV hospodárila so skrytou stratou desiatok až stoviek miliónov ročne. Stratové hospodárenie však bolo kryté štátnymi dotáciami a znižovaním základného imania. Rybníček pripravil STV i o posledné funkčné filmové laboratória na Slovensku, zastavil vlastnú výrobu a s výnimkou vybudovania virtuálneho štúdia televízia technologicky zaostávala...“
Ani ďalšie argumenty z predmetného článku neobstoja: pán Rybníček nehovorí pravdu, keď uvádza, že STV dostala v období rokov 2007 až 2009 od vlády dotácie vo výške závratných 24,5 milióna eur (vrátane príspevkov na základe Zmluvy so štátom). PRAVDOU JE, že manažment Radima Hrehu dostal v roku 2007 jednu štátnu dotáciu vo výške cca 3 mil. €, a môj manažment dostal od štátu jednu dotáciu v roku 2008 vo výške 1,93 mil. € na rozbeh športového okruhu Trojka. Vlani nedostala STV žiadne dotácie, len časť kompenzácie za výpadok v príjmoch úhrad za služby verejnosti (niekdajších koncesionárskych poplatkov) za rok 2008. Takto účelovo narába s číslami Rybníček, ktorý za obdobie svojho šafárenia dostal od vtedajšej vlády na účet vyše 1,5 miliardy...
Na tomto mieste je nutné raz a navždy vysvetliť jedno: tí, ktorí navrhli a uviedli do praxe tzv. zástrčkový zákon (platby za rozhlas a televíziu na základe odberu elektrickej energie), sľubovali televízii každoročný výnos vo výške 72 mil. €, realita v roku 2009 však bola o takmer 20 miliónov € nižšia!!! Nemožno predsa televízii sľúbiť nárast príjmov z výberov od občanov za televíznu licenciu a súčasne zákonom stanoviť, že istá skupina ľudí má výnimku z platenia - a potom, keď daná suma v rozpočte televízie, ktorý s ňou počítal, chýba, váhať s vykompenzovaním tejto straty a označovať to za „ďalšie dotácie“!
Omyl v číslach by sa ešte dal ospravedlniť nevedomosťou pisateľa, nie však jeho fantazírovanie o budúcnosti verejnoprávnych inštitúcií. Ponechávam na členov Rady STV a Rady SRo, aby sa bránili obvineniam z nekompetentnosti a lobizmu, nedá mi však nezareagovať v inej súvislosti: ak už samotné zrušenie poplatkov obyvateľstva na základe tzv. zástrčkového zákona vyvoláva obavy z toho, aby sa verejnoprávne médiá nedostali pod priamu kontrolu vládnej moci, tak Rybníčkom navrhované zrušenie Rady STV aj Rady SRo a priame podriadenie televízie parlamentnému mediálnemu výboru by znamenalo absolútnu stratu nezávislosti. To už potom nemusíme vôbec hovoriť o verejnoprávnych médiách, ale o štátnej televízii a štátnom rozhlase. A zrejme aj o štátnom internete, ktorý pán Rybníček tak horlivo presadzuje vo forme internetového portálu STV. Odhliadnuc od toho, že v príslušných zákonoch vymedzujúcich postavenie Slovenskej televízie sa webové aplikácie nikde nespomínajú – ale kedy pán Rybníčka trápili zákony? – vytvorenie fungujúceho portálu by si vyžadoval VIAC zamestnancov STV a nie menej! Paradoxom je, že práve v čase, keď dotyčný pán tak horlí za vznik portálu, v susednom Rakúsku sa ho ORF zbavuje, pretože jej to ukladá zákon...
Slovenská televízia je vysielateľom zo zákona, tak ju definuje Zákon č. 308/2000 o vysielaní a retransmisii. A Slovenská televízia sa pod mojím vedením zákonmi aj riadi. Nerozdeľuje protizákonne programy reklamami, za ktoré potom musí splácať miliónové pokuty; nedáva zamestnancom protiprávne výpovede, z ktorých následne rezultujú súdne spory a náhrady ušlej mzdy. Vysielanie na 4 programových okruhoch, nad ktorým pán Rybníček tak vehementne krúti hlavou, nie je megalomanský výmysel môjho manažmentu, ale Slovenskej televízii to ukladá Zákon o digitalizácii!
Fantasmagórie o zlúčení Jednotky a Dvojky, ponechaní Trojky a zrušení spravodajstva azda ani netreba komentovať. To iba dokazuje, že pán Rybníček nechápe podstatu duálneho systému vysielania a na všetko sa pozerá len čisto komerčne: ak niečo neprináša zisk, treba to zrušiť. (Škoda, že tieto princípy neuplatnil „manažér roka“ pred nedávnom v súkromnej tlačovej agentúre SITA, odkiaľ ho po krátkom pôsobení vypoklonkovali...)
Duálny systém znamená, že vedľa seba paralelne existujú komerčné televízie s televíziou verejnej služby, pričom tá druhá ponúka divákom programy, aké komerčné televízie nezaujímajú - napríklad divadlo, operu, inscenácie, národnostné magazíny, bohoslužby, historické dokumenty, a celý rad ďalších.
Preto na otázku Načo je nám potom taká televízia, ktorú sleduje čoraz menej ľudí a je čoraz drahšia? je odpoveď jednoznačná: Nato, aby sme sa nestali národom bezduchých konzumentov reklám a televíznej zábavy.
Úzkoprsé aplikovanie ekonomiky na kultúru - ako sa o to pokúšajú niektorí ľudoví liečitelia televíznych neduhov – je nebezpečná cesta. Vedie totiž ku kultúrnemu nihilizmu, kde všetko to, čo sa komerčne neopláca – múzeá, galérie, divadlá, folklór – treba zrušiť.
A to by nás v konečnom dôsledku stálo oveľa, oveľa viac.
Štefan Nižňanský, generálny riaditeľ STV
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.