Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

AD Richard Rybníček: STV ako ďalej

.štefan Nižňanský .názory

V súlade so zákonom uverejňujeme odpoveď súčasného riaditeľa STV Štefana Nižňanského na článok Richarda Rybníčka, ktorý bol publikovaný na webovej stránke .týždňa.

Od Richarda Rybníčka nemožno očakávať iné než iba chŕlenie ohňa a síry na terajšie vedenie STV – veď ako inak má ospravedlniť škody, ktoré Slovenskej televízii napáchal v časoch svojho riaditeľovania, keď sa k verejnoprávnej inštitúcii správal ako ku (svojej) eseročke.

Proti (Rybníčkovmu) gustu niet dišputát, napokon, žijeme v demokracii, kde si každý môže slobodne vyjadriť svoj názor. Iná vec však je, ak vo svojich argumentoch úmyselne klame!

Pán Rybníček vo svojej stati uverejnenej v týždenníku .týždeň napríklad hrubo zavádza, keď tvrdí, že v čase jeho úteku z kancelárie riaditeľa STV mala televízia na účte v hotovosti 220 miliónov slovenských korún a žiadne dlhy. Rybníčkov dočasný nástupca Branislav Záhradník by o tom mohol povedať viac, ďalší generálny riaditeľ po Rybníčkovi - Radim Hreha o tom píše: „V rokoch 2003-2004 STV dostala štátnu podporu presahujúcu miliardu korún (1,019 mil. Sk). Vzhľadom na záväzky STV v objeme 99 miliónov korún mal Rybníček k dispozícii 920 miliónov od štátu a výnosy z poplatkov a reklamy. S takou gigantickou dotáciou žiadny iný manažment STV pred ním ani po ňom nepracoval. V rokoch 2005-2006 STV nedostala žiadne dotácie, nepotrebovala ich, pretože vo veľkom predávala svoj majetok. V roku 2004 za 18, v roku 2005 za 180 a v roku 2006 za 55 miliónov korún. Okrem iných Rybníček predal i parcely v areáli STV v Mlynskej doline. Uvedené výnosy použila STV na prevádzkové financovanie. Žiadny iný generálny riaditeľ takto nepostupoval. Za Rybníčka (2003 - 2006) STV hospodárila so skrytou stratou desiatok až stoviek miliónov ročne. Stratové hospodárenie však bolo kryté štátnymi dotáciami a znižovaním základného imania. Rybníček pripravil STV i o posledné funkčné filmové laboratória na Slovensku, zastavil vlastnú výrobu a s výnimkou vybudovania virtuálneho štúdia televízia technologicky zaostávala...“


Ani ďalšie argumenty z predmetného článku neobstoja: pán Rybníček nehovorí pravdu, keď uvádza, že STV dostala v období rokov 2007 až 2009 od vlády dotácie vo výške závratných 24,5 milióna eur (vrátane príspevkov na základe Zmluvy so štátom). PRAVDOU JE, že manažment Radima Hrehu dostal v roku 2007 jednu štátnu dotáciu vo výške cca 3 mil. €, a môj manažment dostal od štátu jednu dotáciu v roku 2008 vo výške 1,93 mil. € na rozbeh športového okruhu Trojka. Vlani nedostala STV žiadne dotácie, len časť kompenzácie za výpadok v príjmoch úhrad za služby verejnosti (niekdajších koncesionárskych poplatkov) za rok 2008. Takto účelovo narába s číslami Rybníček, ktorý za obdobie svojho šafárenia dostal od vtedajšej vlády na účet vyše 1,5 miliardy... 


Na tomto mieste je nutné raz a navždy vysvetliť jedno: tí, ktorí navrhli a uviedli do praxe tzv. zástrčkový zákon (platby za rozhlas a televíziu na základe odberu elektrickej energie), sľubovali televízii každoročný výnos vo výške 72 mil. €, realita v roku 2009 však bola o takmer 20 miliónov € nižšia!!! Nemožno predsa televízii sľúbiť nárast príjmov z výberov od občanov za televíznu licenciu a súčasne zákonom stanoviť, že istá skupina ľudí má výnimku z platenia - a potom, keď daná suma v rozpočte televízie, ktorý s ňou počítal, chýba, váhať s vykompenzovaním tejto straty a označovať to za „ďalšie dotácie“! 


Omyl v číslach by sa ešte dal ospravedlniť nevedomosťou pisateľa, nie však jeho fantazírovanie o budúcnosti verejnoprávnych inštitúcií. Ponechávam na členov Rady STV a Rady SRo, aby sa bránili obvineniam z nekompetentnosti a lobizmu, nedá mi však nezareagovať v inej súvislosti: ak už samotné zrušenie poplatkov obyvateľstva na základe tzv. zástrčkového zákona vyvoláva obavy z toho, aby sa verejnoprávne médiá nedostali pod priamu kontrolu vládnej moci, tak Rybníčkom navrhované zrušenie Rady STV aj Rady SRo a priame podriadenie televízie parlamentnému mediálnemu výboru by znamenalo absolútnu stratu nezávislosti. To už potom nemusíme vôbec hovoriť o verejnoprávnych médiách, ale o štátnej televízii a štátnom rozhlase. A zrejme aj o štátnom internete, ktorý pán Rybníček tak horlivo presadzuje vo forme internetového portálu STV. Odhliadnuc od toho, že v príslušných zákonoch vymedzujúcich postavenie Slovenskej televízie sa webové aplikácie nikde nespomínajú – ale kedy pán Rybníčka trápili zákony? – vytvorenie fungujúceho portálu by si vyžadoval VIAC zamestnancov STV a nie menej! Paradoxom je, že práve v čase, keď dotyčný pán tak horlí za vznik portálu, v susednom Rakúsku sa ho ORF zbavuje, pretože jej to ukladá zákon...

Slovenská televízia je vysielateľom zo zákona, tak ju definuje Zákon č. 308/2000 o vysielaní a retransmisii. A Slovenská televízia sa pod mojím vedením zákonmi aj riadi. Nerozdeľuje protizákonne programy reklamami, za ktoré potom musí splácať miliónové pokuty; nedáva zamestnancom protiprávne výpovede, z ktorých následne rezultujú súdne spory a náhrady ušlej mzdy. Vysielanie na 4 programových okruhoch, nad ktorým pán Rybníček tak vehementne krúti hlavou, nie je megalomanský výmysel môjho manažmentu, ale Slovenskej televízii to ukladá Zákon o digitalizácii!


Fantasmagórie o zlúčení Jednotky a Dvojky, ponechaní Trojky a zrušení spravodajstva azda ani netreba komentovať. To iba dokazuje, že pán Rybníček nechápe podstatu duálneho systému vysielania a na všetko sa pozerá len čisto komerčne: ak niečo neprináša zisk, treba to zrušiť. (Škoda, že tieto princípy neuplatnil „manažér roka“ pred nedávnom v súkromnej tlačovej agentúre SITA, odkiaľ ho po krátkom pôsobení vypoklonkovali...)

Duálny systém znamená, že vedľa seba paralelne existujú komerčné televízie s televíziou verejnej služby, pričom tá druhá ponúka divákom programy, aké komerčné televízie nezaujímajú - napríklad divadlo, operu, inscenácie, národnostné magazíny, bohoslužby, historické dokumenty, a celý rad ďalších.

Preto na otázku Načo je nám potom taká televízia, ktorú sleduje čoraz menej ľudí a je čoraz drahšia? je odpoveď jednoznačná: Nato, aby sme sa nestali národom bezduchých konzumentov reklám a televíznej zábavy.
Úzkoprsé aplikovanie ekonomiky na kultúru - ako sa o to pokúšajú niektorí ľudoví liečitelia televíznych neduhov – je nebezpečná cesta. Vedie totiž ku kultúrnemu nihilizmu, kde všetko to, čo sa komerčne neopláca – múzeá, galérie, divadlá, folklór – treba zrušiť.

A to by nás v konečnom dôsledku stálo oveľa, oveľa viac.


Štefan Nižňanský, generálny riaditeľ STV

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite