Nastražím uši, čo ak ide o smrť toho, ktorého v ostatných dňoch tak často u nás spomínajú? Toho, ktorého tu nik nechce, a tak „sa rozhodlo“, že ho treba zastreliť? Nastražím uši, započúvam sa, a dozviem sa, že prirodzenou smrťou vo veku osemdesiatosem rokov zomrela nejaká pani. Takže jeho sa to (zatiaľ) netýka. Nádej, že sa mu napokon podarí ujsť kamsi do hlbších lesov, zasa vzplanula. Nie som sám, kto mu drží palce.
V Hradskej hore, asi päť kilometrov dlhej miernej vyvýšeniny, tiahnúcej sa od Liptovského Hrádku smerom na východ, sa objavil niekedy v polovici júna. Možno by si ho nebol nikto všimol, keby nebol zašiel na okraj hory, do obývanej a rodinnými domami zastavanej časti, volanej Celiny. Poprechádzal sa pomedzi domy, všetko si poobzeral a hlavne si dobre zapamätal, kde sa dá čo-to zohnať pod zub. Miestni ostali šokovaní a zdesení, ihneď volali mestskú políciu a na mestský úrad, sťažovali sa primátorovi, žiadali rázne zakročenie. Komusi sa dokonca podarilo spraviť fotografiu, ako stojí pri kontajneri na odpad a nechá sa obzerať okolostojacimi zvedavcami. Nikomu sa vtedy nič nestalo, ale vzniklo podozrenie – čo ak nabudúce nedopadne všetko dobre a...?
Odišiel pokojne o lesa a stratil sa z dohľadu. Nie nadlho. Jedného dňa neopatrne prechádzal cez frekventovanú cestu z Liptovského Hrádku smerom na Kráľovu Lehotu a – pretože sa poriadne nepoobzeral – zachytilo ho auto. Zľakol sa a zasa ušiel do lesa, asi len ľahko zranený, pretože na aute ostal iba poškodený nárazník a rozbitý reflektor. Tlak verejnosti na kompetentných sa však začal stupňovať: „Robte s tým niečo, máme strach!“
Začiatkom júla sa pri jednej z chatiek v záhradkárskej oblasti pod Hradskou horou zišla spoločnosť. Navarili si gulášu, čosi popili a zaspievali si, asi od radosti nad sľubnou bohatou úrodou zemiakov a kalerábu. Vôňa gulášu ho pod pláštikom hustnúcej večernej tmy pritiahla k osade, pokúsil sa preliezť plot, ale upútal na seba šramotom v kroví. Strhol sa krik, on zneistel a zas sa, hladný, pobral do lesa. Opäť sa ozvali hlasy, volajúce po ráznom vyriešení problému. A tak hrádocký mestský úrad požiadal o ochranný odstrel, ktorý v krátkom čase príslušný vysoký štátny úrad povolil. Primátor o tom promptne informoval na mestskej internetovej stránke a oznámil, že najlepšie bude, keď ho (nie primátora, ale hladného obyvateľa lesa) zastrelia poľovníci, ktorí sú na to súci aj vyzbrojení.
Strhla sa však menšia lavína odporu, ozvali sa i takí ľudia, ktorým je ľúto zastreliť niekoho, kto nikomu neublížil, tobôž nikoho neokradol, len sa tak – na vlastné nebezpečenstvo – potuluje po lese, hľadá potravu a občas ho nejaká vôňa zláka aj do intravilánu mesta. Lenže, čo ten vie o intravilánoch a extravilánoch? A o ochranných odstreloch? Nič.
Padali rôzne návrhy, napríklad vystopovať ho a vyhnať z hory preč, alebo uspať strelou zo sedatívom a odviezť niekam ďaleko. Do prípadu sa zapojili aj ochranári prírody a odborníci zo Správy TANAPu, tí však smutne skonštatovali, že dotyčného obyvateľa Hradskej hory nikde nechcú: v žiadnom slovenskom lese, ani cirkevnom. Kresťanská láska na neho neplatí. Len ochranný odstrel.
A tak všetci čakáme na výstrel, ktorý ukončí jeho život. Jedni naň čakajú s nádejou, že zasa budú môcť bezstarostne vstúpiť do Hradskej hory, druhí s obavami o život obyčajného mladého medveďa, ktorý nikomu neublížil, a predsa bol odsúdený na trest smrti – len preto, že sa občas potuloval okolo preplnených a pre neho voňajúcich kontajnerov a išiel za hlasom svojho žalúdka. Medveď, pravdepodobne vyhnaný zo svojho teritória v čase párenia silnejším sokom, netuší, že má šancu, ak sa viac nepriblíži k ľudským obydliam. Lenže – vysvetlite mu to, keď ho tam láka vyhodená potrava! Utekaj, medveď, utekaj, zachráň si život.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.