O dva týždne neskôr, o siedmej ráno, už čakáme v Budapešti na nástupišti, kým k našim dvom vagónikom pripoja mašinu, smer Belehrad. Po štyroch hodinách cesty vlak zastavil uprostred kukuričného poľa. Do kupé napochodoval srbský policajt. „Daj passport!“ Prvýkrát som pocítila rešpekt pred verejným činiteľom. „Kde putuješ? More?“
“Nie,Guča!“ A ľadová tvár strážcu zákona sa razom zmenila na prívetivého strýka, vykrikujúc bravó.
Do dediny uprostred hôr sme dorazili krátko pred polnocou. Noční kľud je tu očividne neznámy pojem. Pri miestnej základnej škole sa nás ujal mladík z kempu. „Stan si postavte kde chcete, pri betónovom ihrisku je voda, pri kotolni si môžete kúpiť pivo.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.