Nechcem podávať svedectvo – v čase keď sa to stalo som bol v redakčnom stane, premoknutý a uzimený, načúvajúc zvukom víchrice a dažďa, náhle prerušenými sirénami sanitiek a hasičských vozov. Nevedel som čo sa stalo, skôr som tušil, že sa niečo zlé deje.
V tú sobotu predpoludním, kráčajúc popri stanovom tábore, bilancoval som predchádzajúci deň a večer. Na (takmer celej) Pohode som bol prvýkrát v živote – už od štvrtkového popoludnia. Štvrtok ma postupne začal nadchýnať, finále na hlavnom pódiu (Royal Choral Society a Zbor Svätej Cecílie) s do noci pomaly letiacimi veľkými lampiónmi, ma fascinovalo. Krásny polnočný Večerníček... V sobotu, sediac v tieni, počúvajúc orchestre Opery SND a Maďarskej štátnej opery, vravím si, že aké je to tu všetko pekné, pestrofarebné, plné tónov, zvukov, ľudí s rôznymi názormi. Festival ako mozaika. Lenže – mozaika je dielo výtvarné, prirovnať k nej Pohodu je plytké. V sobotu popoludní, majúc za sebou niekoľko koncertov, desiatky rozhovorov, návštev rôznych podujatí, stanov, stánkov – aj detského kútika – prišlo mi na um také trocha zvláštne prirovnanie: Pohoda je ako rozozvučaná gitara.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.