Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

168 hodín po vetre

.martin Droppa .názory

Je sobota, 25. júl. Presne pred 168 hodinami silný vietor na letisku v Trenčíne strhol O2 Arénu a tragicky definitívne ukončil trinásty ročník festivalu Bažant Pohoda. Sedem dní o udalosti (a o Pohode vôbec) čítam, počúvam, uvažujem.

Nechcem podávať svedectvo – v čase keď sa to stalo som bol v redakčnom stane, premoknutý a uzimený, načúvajúc zvukom víchrice a dažďa, náhle prerušenými sirénami sanitiek a hasičských vozov. Nevedel som čo sa stalo, skôr som tušil, že sa niečo zlé deje.

V tú sobotu predpoludním, kráčajúc popri stanovom tábore, bilancoval som predchádzajúci deň a večer. Na (takmer celej) Pohode som bol prvýkrát v živote – už od štvrtkového popoludnia. Štvrtok ma postupne začal nadchýnať, finále na hlavnom pódiu (Royal Choral Society a Zbor Svätej Cecílie) s do noci pomaly letiacimi veľkými lampiónmi, ma fascinovalo. Krásny polnočný Večerníček... V sobotu, sediac v tieni, počúvajúc orchestre Opery SND a Maďarskej štátnej opery, vravím si, že aké je to tu všetko pekné, pestrofarebné, plné tónov, zvukov, ľudí s rôznymi názormi. Festival ako mozaika. Lenže – mozaika je dielo výtvarné, prirovnať k nej Pohodu je plytké. V sobotu popoludní, majúc za sebou niekoľko koncertov, desiatky rozhovorov, návštev rôznych podujatí, stanov, stánkov – aj detského kútika – prišlo mi na um také trocha zvláštne prirovnanie: Pohoda je ako rozozvučaná gitara.
 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite