Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pozor na falošných prorokov! (Štyri poznámky k výročiu boja za slobodu)

.tomáš Zálešák .názory

Viackrát sa tu už hovorilo na tému novembra 1989 v najrôznejších súvislostiach. Nie, nechcem túto tému „prehustiť“. Ale spomienka na isté udalosti mi nedovolí prejsť predvečer ich výročia mlčaním. Tobôž v našej dnešnej situácii. Preto len štyri poznámky: verím, že, aj keď nie úplne nové, nie sú nadbytočné.

Tomáš Zálešák

k plurálu prvej osoby

Počas rokov počúvania všetkého toho šumu všemožných, neraz protichodných aj nehoráznych verejných vyjadrení k novembru 1989, som si párkrát na upokojenie nervov heroicky povedal: Nech! Aj keď je pre niektorých revolúcia 1989 sprisahaním či zradou, iní si z nej robia sentimentálny gýč, pre iných je zase bezvýznamnou banalitou, nemusí byť ničím z toho pre mňa! Pre mňa bol a zostáva formatívnou skúsenosťou mladých rokov, kľúčovou udalosťou môjho života, zážitkom oslobodenia...

Beda! Ozvalo sa svedomie, ktoré ma obvinilo zo sebectva a pokrytectva. Udalosti, o ktorých je tu reč, predsa nemám právo pokladať za niečo, čo sa týka len mňa. Nie sú mojim vlastníctvom. Neudiali sa kvôli mojej veledôležitej osobe. Nemám ani monopol na ich výklad. To, čo sa udialo, dobré aj zlé, pravda aj lož, ktoré sa o tom hovoria – to všetko sa predsa týka nás, nielen mňa. Ten domnelý „hrdina“ vo mne bol v skutočnosti Pokušiteľ! Chcel mi čosi vsugerovať, zviesť ma, postaviť ma proti mojim blížnym a spoluobčanom. 

Áno, viem, aj odvolanie sa na „my“ či „nás“ môže byť nevhodné, domýšľavé, áno, aj pokrytecké. Ak nemám právo na egoizmus, nemám právo ani na falošný kolektivizmus. (Ten, ako vieme, môže byť ešte bezohľadnejší a nebezpečnejší.) A nebolo azda to „oslobodenie“, ktoré si v týchto dňoch pripomíname, aj rehabilitáciou jednotlivca s jeho nenahraditeľnou hodnotou a neodcudziteľnou slobodou?

„Občan je tvor komunikatívny, otvorený voči iným ľuďom a svetu, zodpovedný voči nim.“

Isteže jednotlivca! Nie však izolovaného, osamelého Ja, bez vzťahu k iným. Takéto Ja nie je slobodné. Je uväznené na samotke. Človek nachádzajúci sa v takomto stave trpí rozpadom vlastnej identity, a neraz za to hľadá zhubné náhrady. Napríklad aj tým, že uplatňuje nad inými donucujúcu moc a pácha násilie; príkladov sú plné dejiny, aj naša súčasnosť.

Tým, že nachádzam cestu k blížnym, neprestávam byť slobodným jednotlivcom, ani neprichádzam o svoje Ja. Naopak, oslobodzujem sa a stávam sa v pravom zmysle sám sebou. Ani tomu Pokušiteľovi nedokážeme čeliť v osamelosti vlastného Ja. Dá sa to len v priestore spoločnej komunikácie, vo svete, ktorý (podľa jedného slávneho výroku) „neobýva človek, ale ľudia“. K tomuto nášmu spoločnému obývanému svetu patrí aj verejný, občiansky priestor. Občan je tvor komunikatívny, otvorený voči iným ľuďom a svetu, zodpovedný voči nim. A práve takto je aj slobodný. 

Do takto chápaného „my“, pozostávajúcemu zo slobodných a zodpovedných jednotlivcov, by sme mali rátať aj našich predkov a potomkov. To prízvukujem, pretože na jedných aj druhých sa v uvedenej súvislosti zvykne s obľubou  zabúdať. Tí predkovia nám čosi odovzdali a prinášali za to obete, neraz neporovnateľne väčšie, než my. A tí, ktorí prídu po nás, budú žať, čo sme my zasiali; je na nás, či prehajdákame ich dedičstvo. A k tomuto dedičstvu patrí aj prostredie, v ktorom je možné byť slobodným, a ktoré nie je samozrejmosťou; môžeme oň prísť ľahšie, než sa nám zdá.

„Plurál prvej osoby“ je teda nenahraditeľný. Ak ho zahodíme, ak si necháme Pokušiteľom vsugerovať, že žiadne „My“ neexistuje, ak sa necháme rozptýliť a navzájom izolovať, sme stratení.       

k pamäti a perspektíve

Zmienkou o predkoch a potomkoch sme sa už vlastne preniesli z dimenzie nášho spoločného priestoru do spoločného času. Aj do nej treba zasadiť chápanie toho, čo znamená naše „Ja“, aj naša sloboda a zodpovednosť.

V oných pamätných revolučných dňoch sme občas počuli výčitku (najmä od stúpencov starých poriadkov), že síce vieme, odkiaľ chceme preč, nevieme však, kam ideme. A pamätám si aj odpoveď (zhodou v „Štúdiu Dialóg“ od Fedora Gála): „Sme radi, že už nevieme, kam ideme!“ Chápeme pointu? Pripomínam, že dovtedy nám vládla štátostrana, ktorej predstavitelia po desaťročia vyhlasovali, že vedia, kam dejiny spejú – a že tam spejú nevyhnutne. A my (bol som vtedy tiež štrajkujúci študent) sme si dovolili tú bezočivosť urobiť tým ich „dejinám“ aj s ich kariérnymi perspektívami škrt cez rozpočet. Budúcnosť, predtým uzavretá a opätovne násilne uzatváraná, sa stala znova otvorenou. Konečne!

„Pozrime sa aspoň na tých 41 rokov komunistického režimu, ktoré predchádzali jeho pádu. ... Vidíme ich?“

Dnes často počúvame, že sme to všetko získali príliš ľahko, že to všetko bolo príliš lacné, a že preto si to dnes nevážime. Pripúšťam, je nás veľa, príliš veľa tých, ktorí si „to“ nevážime. Ale: bolo to naozaj tak ľahké a lacné? Tak krátke a tak veselé? A sme si istí, že veci nemohli dopadnúť aj inak? 

Ani 17. novembra 1989 sme to ešte nevedeli. Nebol to deň pádu komunistického režimu, ale surového policajného zákroku proti nenásilne demonštrujúcim študentom, pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva, uznaného štátom za pamätný deň. Pravda, v istom zmysle to bol začiatok konca režimu, presnejšie, režimu, ktorý už čakal na úder z milosti. No aj tomu predchádzala oveľa dlhšia história zápasu, ktorý nebol ani veselý, ani nežný. A invázia v roku 1968, a Víťazný február 1948 ... 

Samotný 17. november pôvodne pripomína deň brutálnej razie nacistických okupantov v roku 1939 proti protestujúcim študentom v „Protektoráte Čechy a Morava“, v rámci ktorej bolo deväť študentov popravených a ďalších 1 200 odvezených do koncentračného tábora Sachsenhausen; všetky vysoké školy na území Protektoráte boli zatvorené. Aj toto je súčasť histórie boja za slobodu proti totalitarizmu.    

Pozrime sa aspoň na tých 41 rokov komunistického režimu, ktoré predchádzali jeho pádu. ... Vidíme ich? A teraz sa skúsme pozrieť do budúcnosti. ... Chce to istú odvahu, všakže? Znova si uvedomíme, aké krehké a nesamozrejmé je to, čo máme. A položme si otázku, či robíme dosť, aby sme to mohli odovzdať ďalším generáciám.

Tak ako vtedy, ani dnes nežijeme mimo času a priestoru. Vtedy aj dnes môžeme, ba musíme konštatovať: Dejiny sme my, teraz a tu. Rok 1989 dejiny neukončil. Naopak: reštartoval ich, a tým otvoril aj cestu k ich spätnému objavovaniu. Buďme za to vďační a vážme si to.

k novým Pokušiteľom

Nie, rokom 1989 sme nevhupli do žiadneho „nového eónu“. Ani do utópie. O nič viac, než do tej „beztriednej spoločnosti“, ktorú zvestovali dovtedajší vládnuci príslušníci údajnej revolučnej avantgardy pokrokového ľudstva, v aktuálnej podobe zbabelí, skorumpovaní, slaninou obrastení a od chľastu opuchnutí mocipáni. To, do čoho sme vtedy vstúpili, bol reálny život s reálnymi problémami, namiesto ideologickej virtuálnej reality, vnucovanej dovtedajšou mocou.

Avšak strata tejto virtuálnej reality zanechala v niektorých dušiach vákuum. Vákuum, ako je známe, má sklon nasávať, občas pri tom dôjde aj k poriadnej rane. V tomto prípade išlo o prázdnotu, ktorú opätovne začali zapĺňať noví aj staronoví démoni. Ich zoznam tu nebudeme rozpisovať, poznáme ich. Podotknem len, že dnes sa nám vo svete množia noví falošní proroci a falošní mesiáši, ktorí sľubujú rôzne „alternatívy“ voči dnešnému stavu: scenáre skvelých zajtrajškov prostredníctvom uplatnenia moci repasovanej najnovšími technológiami. Nezriedka ide o vízie utópie spravovanej novou elitou technokratov. Tí sú skromní ako Elon Musk. Nechcú nič, než moc, ktorej efektívny výkon nebudú brzdiť a obmedzovať všelijaké zastaralé ustanovizne, mravy či predsudky (napríklad tá naša smiešna viera v nenahraditeľnú hodnotu jednotlivca, vládu zákona, alebo zastupiteľské inštitúcie). Za to požiadajú aj našu dušu. Kto neverí, nech si počká. Sklonu načúvať ich posolstvám môžu pritom napomáhať najrôznejšie frustrácie, úzkosti a bolesti, ktoré posledné svetové krízy významne posilnili a radikalizovali. To je vždy živná pôda pre samozvaných zvestovateľov falošných evanjelií.

k akceptácii nedokonalosti 

Tie dnešné úzkosti, sklamania a bolesti veľkých počtov ľudí, nielen u nás, ale na celej planéte sú reálne a nemali by sme ich bagatelizovať, čo bola chyba viacerých demokratických elít nedávnej minulosti. Ak však budeme nasledovať falošných prorokov a falošných mesiášov, beda nám. Pokiaľ ide o mňa, dávam prednosť nedokonalosti reálneho života pred iluzórnou dokonalosťou virtuálnej reality, ktorá vylučuje kritiku aj možnosť akéhokoľvek zlepšenia. 

V revolučných dňoch roku 1989 zaznel v jednej českej televíznej humoristickej relácii milý veršík: „Přinášíme zprávu skvělou: Boží mlýny zase melou!“ Našou starosťou dnes je, aby tie mlyny mleli ďalej. Len tak môžu cesty budúcnosti zostať otvorené.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite