nepripustíme si vôbec myšlienku, že nemohúcnosť dnešnej politickej opozície tvárou v tvár najväčšej kríze, akej táto krajina čelí od roku 1989 môže mať niečo spoločné aj so stratou pochopenia zmyslu toho, o čo tu pred 37 rokmi išlo?

chradnúca spomienka

Už som sa tu dosť narozčuľoval nad sentimentalitou a gýčom, na ktoré naša spomienka na november 1989 trpí už takpovediac tradične. A dúfam, že nemusím ani znova pripomínať, prečo nám táto neresť škodí aj v ohľade morálnom a politickom, nielen nášmu estetickému cíteniu. Ale deje sa to. A moje zážitky  z uplynulých rokov, aj z rôznych verejných stretnutí, to potvrdzujú – čo nehovorím s radosťou. 

K sentimentalite sa pridáva aj zúfalý nedostatok politickej predstavivosti, zmyslu pre stratégie, neschopnosť vidieť širší kontext udalostí, neschopnosť vnímať z toho všetkého, čo sa v roku 1989 dialo niečo viac, než to, čo vyjadruje niekoľko otrepaných fráz o námestiach, odkliatí, slobode, demokracii, láske, nehe a zamate, návrate do Európy, prvej ceste cez hranice, o tom, čo sme si sľúbili, alebo tie každý rok a najmä pred každými voľbami opakované notorické táraniny o chytrých deťoch a hlúpych rodičoch. (V posledných rokoch som viackrát počúval na stretnutí s mladými od niektorých pamätníkov aj o akýchsi červených trenírkach, ktoré vraj museli nosiť decká na telocviku pred novembrom 89, a teraz už vy, mladí, nemusíte, a preto: tešte sa! Sám si práve na to síce nespomínam, ale uznávam, že je to obrovský výdobytok, ktorý stál za tú občiansku odvahu aj za utrpenie disidentov!) Tie reči znejú príliš často ako banálny šum, pri ktorom sa pozornosť automaticky vypína – lízanie si rán a leštenie pomyselných metálov, zväčša bez schopnosti zasadiť tie spomienky na vlastnú ofňukávanú mladosť do akejkoľvek súvislosti s tým, čo sa s nami deje dnes, tobôž s tým, čo sa deje v širšom svete.