je to už po niekoľkýkrát opakovaný príbeh. Spory strán a ich vodcov prevládajú nielen nad schopnosťou dovidieť ďalej než po najbližšie voľby, ale aj nad schopnosťou identifikovať minimálne body spolupráce tvárou v tvár hrozbám, ktoré sú čoraz akútnejšie a dávajú čoraz menej šancí na zvrat. Podčiarknuté a sčítané: vyzerá to na nedostatok pudu sebazáchovy vôbec. Keby išlo len o politickú sebazáchovu niektorých strán alebo ich čelných predstaviteľov, čert to ber. Tu však ide o prežitie samotného ústavného systému slobody a zastupiteľskej demokracie.

nepriateľ nám to neuľahčí, milá opozícia 

Dnešná snaha súčasnej vládnej reprezentácie aj túžby ich prívržencov vrátiť Slovensko do doby pred rokom 1989  je čoraz nepokrytejšia. (Iste, je to návrat v novej, odlišnej podobe, s novými rekvizitami, ale s tou istou podstatou.) Niekdajší Mečiarov režim bol predsa len odkázaný na isté maskovacie manévre, prinajmenšom na úrovni rétoriky – normalizačný režim aj sovietska okupácia boli vtedy ešte príliš nedávnou minulosťou, pamäť na ne ešte príliš čerstvá, ani medzinárodné prostredie ešte viditeľne nevykazovalo tie ťažké krízové príznaky, aké dnes vidíme, pokiaľ sme ich nedokázali predvídať. 

Dnes už taktická potreba tváriť sa ako proeurópski a prozápadní demokrati stratila relevanciu pre tých, ktorí nimi aj tak nikdy neboli. Už netreba predstierať. Taktika sa mení, stratégia zostáva. To sa týka tak snáh o zmenu tunajších domácich pomerov, ako aj zahraničnopolitického kurzu vedúceho nás smerom do Ruskom ovládanej sféry. Naše šance na zvrat pritom klesajú s každým novým mesiacom – a to hovorím bez ohľadu na parciálne skutočnosti, ako sú napr. výsledky volieb v Maďarsku alebo Srbsku. Celkový trend je pre nás nepriaznivý, aj keby sme sa neustále nedopúšťali zbytočných chýb; čeliť mu je a bude čoraz ťažšie.  Rôzne faktory, ktoré okrem iného viedli k rozpadu politickej scény a tradičného pravo-ľavého členenia straníckeho systému spolu s nástupom extrémnych elementov tlačiacich sa do stredu politického diania, sú mnohoraké a nebudeme ich tu podrobne rozoberať. Mnohé u nich prišli na Slovensko zvonka, v každom prípade však nachádzajú na Slovensku dostatok živnej pôdy na svoje deštruktívne uplatnenie.

opozícia dnes 

Ale čo naša opozícia? Prečo sa správa tak, ako sa správa? Nedokáže rozpoznať najväčšiu hrozbu, akej čelíme od roku 1989? Vysvetľovať to obmedzenosťou intelektu opozičných vodcov nestačí; nech už by niektorí z nich boli akokoľvek hlúpi, nevysvetľuje to ich sebadeštruktívne, ba, čo to hovorím: opakovane sebadeštruktívne správanie – a to v neustále sa zhoršujúcich podmienkach.