tunelové videnie  

Vo všeobecnosti všetci radšej spomíname na svoje úspechy než na svoje zlyhania. Niekedy sme schopní si tie úspechy aj dodatočne vykonštruovať, kým isté veci, na ktoré by sme radi zabudli, z pamäti vytesňujeme, najlepšie tak, akoby sa nikdy nestali. To sa môže prejavovať aj vo vojenskej stratégii aj v politických zápasoch.

Existuje istý druh strategickej slepoty, keď svoju pozornosť orientujeme na jeden izolovaný, akútny problém, na jedného, najbližšieho či len najviditeľnejšieho protivníka, akoby žiaden iný neexistoval, a svoju energiu investujeme do najbližšieho jednotlivého zápasu. Môžu to byť najbližšie voľby, alebo najbližšie rokovanie parlamentu o nejakom dôležitom rozhodnutí, ktoré však nezvráti celkový vývoj sám. Vo vojne to môže byť nejaká aktuálne prebiehajúca bitka (aj pomerne bezvýznamné víťazstvá radi pokladáme za „strategické“), nejaká pripravovaná ofenzíva, alebo – ako je to už po niekoľkýkrát v prípade nášho vnímania a komentovania vojny na Ukrajine – čakanie na najbližšiu zimu, ktorá tentokrát už dozaista bude TÁ rozhodujúca. 

Hovorí sa tomu aj „tunelové videnie“. Je to síce do istej miery pochopiteľné, no je to zároveň atavizmus. Uniká nám tým zo zreteľa nielen celé širšie bojisko v priestore aj čase, ale aj situácia a faktory mimo bojiska, kde sa môžu preskupovať rôzne sily, ktoré svojim vplyvom prinajmenšom spolurozhodujú o aktuálnom zápase, ktorý sa odohráva nám najbližšie, alebo v ktorom sme z takých či onakých príčin priamo, bezprostredne, akútne zúčastnení.

A je tu aj ďalší zdroj slepoty, ktorý treba v tejto chvíli pripomenúť. Nazvime ho pracovne „syndróm generálov plánujúcich minulé vojny“. Opäť ho môžeme aplikovať tak na oblasť vojny ako aj na oblasť politiky a diplomacie. Hovoríme o situácii, keď aktuálni aktéri nazerajú na nejaký aktuálne prebiehajúci konflikt či krízu na základe selektívne vnímaných skúseností z minulosti. Skúsenosť vôbec býva prenosná len sčasti, a navyše, všetci máme sklon dávať prednosť v našej pamäti tým skúsenostiam, ktoré sa nám z nejakého dôvodu momentálne „hodia do krámu“: sú to aj skúsenosti, o ktorých sa domnievame, že vieme, čo si s nimi počať v našej dnešnej situácii – na rozdiel od tých lekcií, o ktorých uplatnení nemáme predstavu, alebo sa mu chceme (vedome či nevedome) vyhnúť. Opäť platí, že je to prirodzené, no opäť platí aj to, že takáto selekcia môže byť atavizmom, ktorý nám zabráni vnímať širší kontext, a môže sa nám vypomstiť – napríklad v podobe vojnovej porážky alebo politickej prehry.

Do tretice spomeniem ešte jeden zdroj potenciálne nebezpečných strategických omylov – spomedzi mnohých ďalších zdrojov, ktoré by sa dali rozmieňať na drobné. Nie bezdôvodne tu hovoríme zároveň o vojne aj o politike. Aj striktnejšie vojensky vymedzená „stratégia“ ako náuka o sledovaní konečných cieľov vojnových úsilí, predstavuje práve tú oblasť, kde sa aspekt vedenia vojny nevyhnutne stretáva s politikou; politické úvahy a ohľady tu vstupujú do hry priamo z podstaty veci – klasicky vystihnutej v Clausewitzovej v téze, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Povaha použitých prostriedkov sa zmenila, ale logika sledovania cieľov zostáva. A ciele každého vojnového snaženia musia byť uchopiteľné politicky, ak má mať vedenie vojny, použitie tohto hrozného a ničivého prostriedku, zmysel. Pravdou je, že tieto konečné ciele bývajú často formulované vágne, niekedy sa zdá, že chýbajú, ba niekedy sa zdá, že vojna sama začala diktovať povahu konečných cieľov.