slovenská opozícia nie je rok pred voľbami v dobrom stave. PS a SaS si cez médiá odkazujú, či priam vykrikujú rôzne odkazy. Jedni majú pocit, že ako najsilnejšia strana by mali viesť a ostatní by mali poslúchať. Tí druhí sa prirodzene bránia a navyše hlasom svojho predsedu úplne nepochopiteľne legitimizujú najväčšieho opozičného trolla – Igora Matoviča. Hovoriť rok pred voľbami, že bez neho to nepôjde, je priznaním porážky dávno pred tým, než vôbec začal nejaký súboj. Demokrati zas z pozície mravca, idúceho so slonom po moste všade rozprávajú, ako silno dupú.

A do toho všetkého príde Viliam Karas. Človek, ktorý nemá problém s paragrafom 363 trestného poriadku. Človek, ktorý necíti potrebu zmeniť stalinskú generálnu prokuratúru. Človek, ktorý sa bez problému pridá k putinovskému kolaborantovi Ficovi v jeho odmietaní financovania pôžičky Ukrajine. Reči o tom, ako treba sedieť za stolom a rokovať o mieri majú jasnú nálepku pôvodu – Kremeľ a Moskva. Na to, aby sa mohlo jednať o mieri, musí za stolom sedieť agresor. A ten opakovanie akékoľvek rokovania odmieta. Nielen o mieri, ale aj o akomkoľvek prímerí.