hneď na začiatok treba pripomenúť skutočnosť, ktorá už môže vyznieť takmer banálne, a predsa si nie vždy uvedomujeme jej váhu: jadrové zbrane nie sú strašiak z handier. Sú reálne aj so svojou deštruktívnou silou. Sú koncipované, konštruované a pripravené na použitie, a už táto skutočnosť je reálnou položkou, ktorú treba zohľadniť a býva zohľadnená aj pri vedení vojen, v ktorých k priamemu nasadeniu jadrových zbraní nedochádza. Ani v prípadoch, keď skutočné dôsledky jadrových vyhrážok nezodpovedajú ich doslovnému obsahu, nemožno k jadrovým zbraniam pristupovať ako k niečomu neexistujúcemu. Ani v tých prípadoch, keď jadrové zbrane nakoniec nie sú priamo použité (ako tomu bolo až doposiaľ od roku 1945), už len hrozby ich použitím môžu mať vysoko závažné priame dopady, s nedozernými ďalšími následkami. To všetko s opakovaným pripomenutím, že keď tu raz jadrové zbrane sú, nemožno nikdy celkom vylúčiť ani možnosť ich priameho použitia, nech už by sa v danom okamihu javila akokoľvek nerealistická či nepravdepodobná. Aj v minulosti platilo, a dnes to neplatí o nič menej, že isté situácie si nevieme predstaviť – vždy len dovtedy, kým sa naozaj neudejú.

najhoršie obavy  

Všeobecne vzaté, jadrové zbrane sú v našom reálnom svete lepšie ako prostriedok odstrašovania, zastrašovania a vydierania než ako prostriedok použitý pri vedení skutočných, otvorených vojnových operácií. Ba zdá sa, že ich použitie by nedávalo zmysel ani ako použitie strategického prostriedku poslednej inštancie. To posledné môže dokonca platiť dnes viac než kedysi, vzhľadom na dnešné kalibre a zásoby jadrových zbraní, neporovnateľne väčšie, než v čase doposiaľ jediného použitia jadrových zbraní v podobe dvoch bômb, z dnešného hľadiska malého kalibru pokladaného za taktický. 

Predstava globálnej termonukleárnej vojny s nasadením najťažších strategických náloží sa javí vskutku ako absurdná, prinajmenšom, ak sme ochotní pripustiť skutočnosť (podľa môjho názoru nespornú), že aj keby v nej mohol niekto „zvíťaziť“, samotný „víťaz“ by musel zaň zaplatiť cenu, ktorá by s najvyššou pravdepodobnosťou anulovala čokoľvek, z čoho sa v celých doterajších dejinách mohli tešiť vojnoví víťazi, nech to bol ktokoľvek. Kde by v takom prípade boli „hodnoty“, ktoré sa víťaz pokúšal obhájiť a zachrániť pred nepriateľom? Zostal by „slobodný“ svet po takejto katastrofe ešte slobodným (o materiálnej prosperite radšej nehovorme vôbec)? Pri všetkej úcte: toto je nepodložený a zúfalo nepresvedčivý predpoklad. Oveľa realistickejšie je predpokladať opak.