jemu to však ani najmenej neprekážalo. Svoju budúcnosť, svoju kariéru, bol pripravený vložiť do rúk zločineckého režimu. Tam videl najväčšiu šancu vyšplhať sa hore, byť „niekým dôležitým a mocným“. Komunisti sa síce porúčali (zdanlivo) do zabudnutia, ale jeho chuť po funkciách a moci neutíchala.

Stať sa generálnym prokurátorom sa mu nepodarilo a tak sa rozhodol dať zbohom postkomunistickej Strane demokratickej ľavice. Založil si, pomocou miliónov od oligarchov, svoju vlastnú  stranu a dal jej, ako sa neskôr ukázalo,  priliehavý názov Smer. Vždy keď bolo treba, keď to uznal za vhodné otočil jej smerovanie tam, kde to bolo pre neho najvýhodnejšie. Vrtel sa od „jadra Európskej únie“ ku Kremeľskému diktátorovi. Bol úspešný. Štyrikrát sa mu podarilo stať sa premiérom. Sen sa mu teda naplnil vrchovato. Úspešný síce bol, ale Slovensko chudobnelo.