otázka života a smrti bola ešte pomerne donedávna – teda minimálne z klinického hľadiska – viac-menej uzavretou témou. Človek, ktorý z akýchkoľvek dôvodov nemohol ďalej dýchať (alebo mu prestalo biť srdce) v priebehu niekoľkých minút stratil aj mozgovú činnosť, a naopak, ak stratil mozgovú činnosť, tak s ňou aj možnosť dýchať. Naše telové sústavy sú prirodzene prepojené do jedného harmonického celku, a tak smrť predstavovala nezvratný kaskádový kolaps všetkých z nich.

Na jeseň v roku 1952 však nemocnicu v Kodani počas epidémie obrny zaplnili vyše dve tisíce nových pacientov, stovky z nich v kritickom stave. „Železné pľúca,“ ako sa vtedy prezývali pľúcne ventilátory fungujúce na báze vákuového podtlaku, by na tento nápor nestačili. Anesteziológ Bjørn Ibsen uprostred tejto krízy vymyslel celkom inovatívny postup – nemocnica najala 200 študentov medicíny, ktorí po zmenách ventilovali pacientom pľúca manuálne. Úmrtnosť sa razom znížila z 90 na 25%. 

Už o dva roky na to vstúpil na trh pozitívny pľúcny ventilátor. Carl Gunnar Engströmm, ktorý vynašiel jeden z prvých prototypov, vtedy ešte pravdepodobne netušil, že spolu s ním vynašiel aj celkom novú etickú dilemu, nad ktorou ľudstvo dovtedy nemalo dôvod premýšľať. Priamym dôsledkom modernej pľúcnej ventilácie totiž bolo, že už o necelé dve desaťročia neskôr sa lôžka jednotiek intenzívnej starostlivosti začali plniť pacientmi s nezvratným poškodením mozgu, ktorí by, nebyť pľúcnych ventilátorov, natrvalo stratili schopnosť dýchať.  

Týmto pacientom stále nechýbalo nič, aby spĺňali tradičnú definíciu živej ľudskej bytosti, ktorej prináležia plnohodnotné ľudské práva. Každá ich bunka stále oplývala unikátnou ľudskou DNA, ich srdce stále bilo takmer na nerozoznanie od bdelých, kognitívne zdravých ľudí, prístroje sa postarali o ich pravidelné dýchanie a v priebehu ďalších desaťročí sa dokonca nazbierali prípady, kedy ženy aj po mozgovej smrti prekonali úspešný pôrod.

A predsa vo vzduchu visela otázka, či sú pacienti bez mozgovej aktivity udržiavaní „pri živote“, alebo v stave akejsi neživej funkcionality. Prvým prevratným dokumentom snažiacim sa o zadefinovanie nezvratnej kómy ako jedného z kritérií smrti bola správa Harvardskej komisie „A Definition of Irreversible Coma,“ ktorá sa do veľkej miery pričinila na tom, že väčšina krajín dnes mozgovú smrť stotožňuje s celkovou smrťou. Z pohľadu témy potratov je dôležitá preto, že nepriamo naštrbila otázku, či tlkot srdca u človeka (hoci s unikátnou DNA) automaticky znamená život hodný právnej ochrany. 

rozdiel medzi niekým a niečím   

Čo nás robí ľuďmi? V čom spočíva tá vzácnosť, ktorú chránime právom na život? V telesnej schránke či v duši? Asi nebude kontroverzný výrok, že osoba, ktorej transplantáciou vymeníme srdce, je stále tou istou osobou – len s upravenou telesnou schránkou. Čo keby sme však niekomu (hypoteticky, v akomsi futuristickom laboratóriu) vymenili mozog? Bol by to stále ten istý človek? Nie, schránku by obýval niekto úplne nový a pôvodného človeka by sme nadobro stratili.