a je pravdou, že nie vždy na ne vieme odpovedať adekvátne a dosť promptne. Nastávajú však situácie, keď na ne jednoducho odpovedať musíme, bez ohľadu na našu profesionálnu kvalifikáciu – odpovedať iným alebo sebe.

Nie som psychológ ani psychiater, a rozhodne to nemienim predstierať. Ani s inými kvalifikáciami sa však istým témam nemôžete vyhnúť. Tobôž, ak sa roky či desaťročia zaoberáte istými špecificky ľudskými záležitosťami (a to je, okrem mnohých iných iného, aj politika), nemôžete obísť témy, ktoré sa dotýkajú ľudskej duše, jej zdravých aj patologických stavov. A sú situácie, ktoré s certifikátmi našej učenosti nemajú nič spoločné. Aj také, keď vám ani ten najprestížnejší diplom nepomôže, no ani vás nevyviaže z povinnosti pomôcť sebe aj blížnym.

existenciálna otázka

„Existuje len jeden skutočne závažný problém filozofie, a to je samovražda. Rozhodnúť sa, či život stojí alebo nestojí zato, aby sa žil, znamená odpovedať na základnú otázku filozofie.“ 

To povedal Albert Camus, ktorý mal s tu spomínanými stavmi veľkú osobnú skúsenosť. Prečo to spomínam? Odhliadnime na chvíľu od tej časti prípadov ťažkej klinickej depresie, ktorým je možné pomôcť len masívnymi dávkami psychofarmák – pokiaľ ide o biochemickú stránku problému, vieme aspoň čiastočne niečo o jeho pôvode a aspoň čo-to o prvých nevyhnutných krokoch terapie, hoci ešte nie kompletného vyslobodenia a bez spoľahlivej garancie úspechu. Napokon, nikdy nejde čistú biochémiu. Ide o existenciálnu situáciu, ktorá sa nás týka ako ľudí.