odcudzenie ľudí od zastupiteľských inštitúcií, polarizujúce rozdelenie spoločnosti, poruchy komunikácie, sklon k extrémizmu, tlak na nervy a psychiku, strach z budúcnosti, pokušenie riešiť problémy zjednodušene a radikálne, „tupou sekerou“ bez ohľadu na ústavné princípy – to všetko a mnoho iného sa bude prehlbovať. Môžeme k tomu dodať aj to, čo sa prejavilo len o trochu neskôr: rozpad politickej kultúry, pokles morálky politikov prejavujúci sa v nezodpovednosti, celkový desivý pokles kvality politických elít. 

To sa týka tak svetovej scény, ako aj tej našej, domácej. Podotýkam, aj keď sa to niekomu nebude páčiť, že naša dnešná opozícia je oproti dnešnej vládnucej klike síce lepšia, tento pomer je však relatívny – pokles kvality politickej kultúry zasiahol všetkých, čoho príklady môžeme rozoberať na inom mieste; pripomeniem len, že u dnešnej opozície sa to prejavuje aj v pozoruhodnej neschopnosti pripustiť si isté omyly prinášajúce prehry v minulosti a teda aj vyvodiť z nich patričné poučenie. A pokiaľ ide o svetové dianie, príznaky neblahých trendov snáď netreba obšírne predstavovať. Aj tu je zrejmé, že rozpad politickej kultúry zasiahol všetkých – od vyspelých demokracií až po ich globálnych vyzývateľov, vrátane Ruska a Číny, ktoré sa odvtedy zreteľne posúvajú v smere stúpajúcej agresivity voči zahraničiu a pritvrdzovaniu vlastných režimov doma – od prostého „autoritárstva“ k plnohodnotnému totalitarizmu (vybaveného technológiami, aké totalitní vodcovia v 20. storočí ešte nemali k dispozícii). Očakávanie liberalizácie týchto režimov sa definitívne ukazuje ako ilúzia. 

Kým však totalitné tendencie silnejú u ich primárnych nositeľov, aj vo vyspelých demokraciách sa politická kultúra (a politická morálka) rozpadá podobným spôsobom ako v neduživých demokraciách postkomunistických krajín, aj u nás doma. Možné odtiene a detaily rozdielov tu netreba popierať, v zásade však platí, že ide o jeden a ten istý trend, ktorého príčiny by sa dali ďalej študovať a analyzovať. Jednako sa nemôžem zbaviť dojmu, ktorý ma znepokojuje: ako málo sa dnešná kríza demokracií zvykne vnímať v súvislostiach s ekonomickou krízou na sklonku prvej dekády nášho storočia. Môžete mi vytknúť, že je to len pocit, ale zdá sa mi, akoby sa tu niekto bál, že tým bude pracujúcim triedam brať vieru v kapitalizmus. Ibaže ľudia túto vieru strácajú – opäť s obligátnou poznámkou, že sa to prejavuje vo svete aj u nás, nehovoriac o tom, ako dnes ten kapitalizmus vo svojej „turbo-verzii“  vyzerá. A tým sa dostávame k otázke položenej na začiatku o Marxovi a možnosti jeho „zmŕtvychvstania“.

koniec triumfalizmu

Kde sú dnes tie časy triumfalizmu propagátorov radikálnych trhových reforiem a globalizácie trhu? Kde je dnes „reaganomika“, kde je „thatcherizmus“? Jednako sám musím priznať, že ešte na začiatku druhej dekády, ba možno ešte trochu dlhšie, som si myslel, že ak posledná svetová ekonomická kríza povedie k niekoho „zmŕtvychvstaniu“, bude to skôr Keynes než Marx. Asi som bol príliš optimistický. A s tým Keynesovým „zmŕtvychvstaním“ to nemôže celkom platiť aj preto, že Keynesov odkaz nezomrel; má mohutný a pretrvávajúci vplyv na myslenie mainstreamových ekonómov aj demokratických politikov. (Toto, pravda, ešte nie je kritika Keynesových teórií, len konštatovanie stavu vecí.) Prečo tu však hovorím o Marxovi?