tak ako aj o iných delikátnych javoch, aj o fašizme možno hovoriť správne aj nesprávne, kvalifikovane aj nekvalifikovane, zodpovedne aj nezodpovedne, úprimne alebo pokrytecky. Všimli ste si, ako ľahko a rýchlo boli niekdajšie úvahy o totalitarizme (v liberálnych bublinách u nás aj vonku) vystriedané debatami a sloganmi o „fašizme“, alebo „pravicovom populizme“? 

Hoci ani slovo „totalitarizmus“ nie je na pokrytie všetkých adekvátnych javov dokonale výstižné, z istých dobrých dôvodov som zástancom toho, aby sa úvahy o totalitarizme nenahrádzali zmienkami o „fašizme“. Aj preto, lebo za tým cítim ideologickú predpojatosť, tendenčnú snahu zamlčiavať „ľavicový“ rozmer nášho problému, aj prejav inštinktu istého druhu intelektuálov prispôsobiť sa duchu doby. 

Ale aby sme boli féroví: týmto celá vec nekončí, ba zdá sa, že je to menší problém. Sú tu oveľa horšie veci. V prvom rade vojna, ktorú vedie Putin proti Ukrajine, vraj proti tamojšiemu „fašizmu“ či v mene jej „denacifikácie“; k tomu sa, samozrejme, k Putinovi s jeho propagandistickou bandou unisono pripoja hlasy prostituujúcich spevokolov a recitačných spolkov aj ich dirigentov a vychytených sólistov v krajoch mimo Ruska, vrátane toho nášho, špatno-krásneho, ktorý už môže byť čoskoro súčasťou toho istého Ruska aj s jeho móresmi.