no veru, máte pravdu, podporený z nejakého fondu nebol, lebo žiaden fond neexistoval. Ale viem, ako ste to chceli povedať, že on sa živil niečím poctivým a nebol pricucnutý na nikoho. Možno tým mienite, pani ministerka, že známi umelci si kedysi zarábali, aby mohli robiť to, čo ich baví. Napríklad Michelangelo predával celý deň ryby na trhu a vo voľných chvíľach si vymachlil sixtínsku kaplnku. Alebo Bach (to je ten „tadadá tadadada dá da“) učil na miestnej ZUŠ-ke a po večeroch napísal Brandenburské koncerty.

Nuž, tak to nebolo, pani ministerka.

Ja od vás neočakávam, že sa budete vyznať do kultúry, na to už som rezignoval, ale keď držíte furt v rukách ten mobil, tak ste sa mohli spýtať AI, že kto financoval Beethovena, a odpoveď príde skôr, ako vygooglite nové platformy v eshope: Beethoven mal počas života viacero veľmi silných mecenášov, ktorí mu umožnili odísť z Bonnu, usadiť sa vo Viedni a neskôr tvoriť ako úplne slobodný skladateľ. Najdôležitejší boli kurfürst Maximilian Franz, princ Karl Lichnowsky, arcivojvoda Rudolf, knieža Lobkowitz a knieža Kinsky.

Viete, kedysi boli mecenáši umenia, ktorí umenie milovali, aj keď tento pocit je vám absolútne neznámy, skúste sa do neho vžiť. Niekto miluje umenie tak,  ako vy svoje outfity a kabelky a platí ho. A keďže to boli ľudia a inštitúcie, ktoré mali veľa peňazí, tak vedeli zabezpečiť umelcom pokoj na prácu. Až po začiatok 20. storočia väčšina skladateľov žila z cirkevných, dvorných alebo aristokratických mecenášov, ktorí im dávali stabilitu, plat a priestor na tvorbu.