to už boli japonské mestá dlhší čas sústavne kobercovo bombardované zápalnými bombami. Len prvý nálet tohto druhu na Tokyo z 9. na 10. marca 1945 si vyžiadal viac obetí, než bomba na Hirošimu. (To, že bombardovanie Nagasaki vykázalo o niečo menej obetí  a škôd než Hirošima napriek väčšiemu kalibru použitej bomby, bola zásluha hornatého terénu.) Posledný rok vojny bol rokom najhorším. Japonské velenie príliš dlho váhalo s kapituláciou. Po prvom atómovom bombardovaní okrem špekulácií o jedinej bombe, ktorú mali vraj Američania k dispozícii a o obrane japonských ostrovov, ktorá mala spôsobiť neúnosné straty vyloďujúcim sa americkým jednotkám, ešte stále pretrvávala aj nádej, že Stalinov Sovietsky zväz môže fungovať ako sprostredkovateľ mierovej dohody, v ktorej bude Japonsko môcť vznášať svoje vlastné požiadavky.

sovietska koncová hra 

Ako vieme, Stalin nič také v úmysle nemal. Ešte na Teheránskej konferencii na jeseň roku 1943 dal západným spojencom sľub, že sa po porážke nacistického Nemecka pripojí k vojne proti Japonsku. Sľub bol neoficiálny a nezverejnený, a to z nanajvýš pochopiteľného dôvodu: Stalin nemal záujem porušiť uzavretý pakt s Japonskom a vystaviť sa tak vojne na dvoch frontoch. Ani Japonci nemali záujem komplikovať si situáciu účasťou na vojne problematického nemeckého spojenca, ktorý si Japonsko ako spojenca v rámci paktu proti Kominterne (podpísaného v novembri 1936) odcudzil už v auguste 1939 uzavretím paktu o neútočení so Sovietskym zväzom, aj keď obe mocnosti zostali súčasťou Osi.

Podľa pôvodného sľubu potvrdeného na spojeneckej konferencii v Jalte vo februári 1945 mal ZSSR vstúpiť do vojny proti Japonsku do troch mesiacov po porážke Nemecka. Stalin splnenie svoj sľub nielen splnil, ale jeho splnenie urýchlil; samozrejme, nebolo to z altruizmu, ale z celkom chladnokrvnej kalkulácie v snahe odkmasnúť čo najväčší kus vojnovej koristi v úplne poslednej chvíli. A to sa Stalinovi podarilo skvelo.