už pred štyrmi rokmi sa tak ako aj dnes, za rozhodujúcu pre priebeh vojny na Ukrajine pokladala nadchádzajúca zima. A to aj potom, keď vojna začala javiť zreteľné príznaky vleklého, opotrebovávacieho konfliktu, nehovoriac o politických okolnostiach, ktoré na podobné obavy oprávňovali aj pred začiatkom otvoreného ruského úroku vo februári 2022. Donald Trump v rámci svojej predvolebnej kampane, aj ako znovuzvolený prezident USA k tomu prispel opakovaním svojho zaklínadla o rýchlom ukončení vojny. Ale kto by si neprial koniec vojny? Najväčšej na európskom území od roku 1945? Všetci sme si ho priali a všetci si ho prajeme. Niet divu, ak sa skeptické poznámky o vleklom konflikte s koncom v nedohľadne stretávali v lepšom prípade s rozpakmi, v horšom prípade s podráždením, občas prechádzajúcim do hostilných reakcií.

otázniky nielen ruské 

Ale dôvod, prečo tu skepticky komentujem opätovne sa množiace predpovede o páde Putinovho režimu aj Ruska ako štátneho celku, nie je túžba (bohchráň!) po pokračovaní vojny. Isteže, podobné predpovede sa doposiaľ ukazujú ako predčasné, tým však zoznam problémov nekončí. Ani vtedy, ak by tentokrát boli predpovede naozaj pravdivé. Nie je nič zlé na zvažovaní rôznych alternatív, aj čo sa týka prípadného zrútenia ruského režimu a štátu. Naopak, je to legitímne a potrebné. Sú tu však (ako som presvedčený) chybné očakávania, ktoré sa u nás, aj inde do prípadného kolapsu Ruska vkladajú, a tie môžu viesť ku sklamaniam; a ako vieme od nepamäti, sklamané očakávania mávajú nepríjemné politické následky. S tým súvisí nedostatok konkrétnych predstáv o tom, ako by mal vyzerať ten prípadný rozpad ruského režimu a štátu, resp. okýpteného impéria, aj úplný nedostatok konkrétnejších predstáv o tom, čo sa bude diať a najmä čo bude treba robiť pri takomto prípadnom kolapse. Chýbajú predstavy o tom, aké geopolitické otrasy to môže vyvolať a aké dôsledky to bude mať pre medzinárodné rozloženie síl.

Máme tu teda problém, ktorý môžeme rozdeliť predbežne a zhruba do troch odrážok. Po prvé: ako ukončiť vojnu na Ukrajine, pokiaľ možno, víťazstvom Ukrajiny? Po druhé: ako postupovať a na aké výzvy sa pripraviť v prípade pádu Putinovho režimu? Po tretie: aké opatrenia prijímať, ak Rusko naozaj začne kolabovať ako teritoriálny štát? (Spomíname si napríklad na takú drobnosť, akou je expanzívna politika Číny? Tá sa síce realizuje aj bez ruského rozpadu, ak však Rusko začne miznúť z politickej mapy východnej Ázie, situácia bude radikálne odlišná, a bude to mať viac než len regionálne dôsledky. Sme na ne – aj ako Európa a Atlantická aliancia – pripravení? Máme pre takúto alternatívu krízový scenár vlastného postupu?)

„Putinovi sa podarilo ruskú spoločnosť hlboko odpolitizovať a atomizovať.“

Tieto otázky predstavujú samostatný námet, ktorému sa môžeme obšírnejšie venovať na inom mieste. 

nezvestný občan + dysfunkčný štát = Vodcovský princíp  

Ešte pár poznámok k tým ruským perspektívam. Vlastne sa netýkajú len ruských perspektív. Týkajú sa aj nás, aj etablovanejších demokracií západnej Európy a slobodného sveta všeobecne.

To, že Rusko aj so svojou politikou (v zahraničí aj dovnútra) dnes aktuálne vyzerá tak ako vyzerá, je akiste aj výsledkom zložitej histórie, na ktorú by sa nemalo zabúdať, a ktorá by naďalej mala byť predmetom bádania (o to viac, že Putinov režim toto bádanie zastavil). Platí však, že Rusko je v tomto ohľade aj laboratóriom zmien a trendov, ktoré postihujú aj demokratický západ, akurát v Rusku sa prejavujú oveľa vypuklejšie a radikálnejšie. Deficit či priamo neexistencia občianskej spoločnosti je starý ruský problém. Putinovi sa navyše podarilo ruskú spoločnosť hlboko odpolitizovať a atomizovať aj tam, kde donedávna javila znaky akéhosi precitania a rodiacej sa schopnosti spontánnej sebaorganizácie. Politická opozícia, aj predtým menej vyprofilovaná a menej dôsledná, než tá, ktorá bola v niektorých západných predstavách diktovaných prianiami, je potlačená, alebo zahnaná do exilu. Bežný ruský „občan“ (úvodzovky dávam zámerne) vyčerpáva svoju pozornosť a energiu na konzumné záujmy, pokiaľ ešte na ne má, a také záležitosti ako je vojna na Ukrajine vníma ako vec rozhodovania v kompetencii vodcovskej vrstvy. Následne nie je schopný vnímať svoju vlastnú zodpovednosť, nedokáže si dať do riadnej súvislosti s ňou ani tie explózie na území jeho miest a v jeho uliciach, ani tú rastúcu frustráciu a utrpenie, ktoré pri tom pociťuje.