referendum o znovuzriadení NAKA a špeciálnej prokuratúry vládou Roberta Fica mi pripadá až komické. Fico je ten, kto tie inštitúcie zničil. On je ten, kto ešte stále nepožiadal NR SR o vyslovenie dôvery napriek tomu, že ho k tomu zaväzuje ústavný zákon o dlhovej brzde a ešte aj rozhodnutie Ústavného súdu. Otázka o zrušení renty premiéra je zas snahou o osobnú pomstu jednej osobe. Prečo si niekto môže myslieť, že hlasovanie v neplatnom referende bude mať na Fica akýkoľvek dopad?

Neúspešnosť referend na Slovensku hovorí okrem iného aj o tom, že napriek przneniu ústavy a obrovskej vlne populizmu, často na oboch stranách politického spektra, čím nemyslím pravicu a ľavicu, ale prozápadno-prodemokratické a prorusko-protidemokratické sily, si občania Slovenska osvojili hlavnú ideu našej ústavy. A to, že Slovenská republika je zastupiteľskou demokraciou. To znamená, že občania si volia svojich zástupcov v priamych voľbách (poslancov a prezidenta) a zverujú im moc rozhodovať o celospoločenských otázkach. Medzi tie otázky patrí aj štruktúra orgánov činných v trestnom konaní, alebo aj, ak vezmeme do úvahy aj vyškrtnutú otázku, konanie predčasných volieb. 

Načo teda máme v ústave aj referendum? Úprimne povedané, nie som si istý. Bolo do nej pridané na poslednú chvíľu, čo potom viedlo k takým paradoxom, ako je nález Ústavného súdu, ktorý musel konštatovať, že slovo „jediný“ v ústave znamená vlastne „jeden z dvoch“.

Tvorcovia ústavy nedali referendum do ústavy ako samostatnú hlavu, ale „šuchli“ ho do piatej hlavy, k zákonodarnej moci. V prvej časti tejto hlavy Ústavy sa hovorí o tom, že NR SR je jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky. Čo teda ale s referendom, ktoré je umiestnené v tej istejhlave? Keď sa malo konať referendum o priamej voľbe prezidenta, súčasťou referendovej otázky bola aj príloha, v ktorej bolo znenie ústavného zákona, ktorým sa táto voľba mala do ústavy zaviesť.